Prečo nevstupujú, nevtláčajú svoje nemé tváre do môjho srdca a nevytŕhajú si kúsok z neho na pamiatku domov?
Ktorým smerom mám ísť?
Tým, ktorým kráča každý? Alebo ako vždy, otočiť sa a ísť tým opačným, na sever, kde je chladnejšie, kde nelietajú tropické vtáky a každému mrzne úsmev na tvári?
Ľudia sa aj tak už viac nestarajú o tých naokolo. Nie sú takí, ako bývali. Ľudské teplo pomaly vyhasína, ničí ho vidina majetku, ničia ho peniaze a naštrbené ľudské vzťahy. Do všetkého vstupuje ego, väčšie ako Grónsko, väčšie ako Antarktída.
V rukách držíme len hmotné veci a život nám nimi preteká rýchlejšie ako studená voda. Ako ľadová voda. Možno práve preto ruky odtiahneme a pustíme to, čo sme si vážili iba preto, aby sme si ich niekde ohriali.
Nikto z nás si neuvedomuje, že opäť vychladnú. Že ľadové budú hneď ako sa teplo minie,...
Ani v očiach už nevidno radosť. Tá sa stratila kdesi v obyčajných pocitoch, ktoré sme pre príťaž odsunuli do zásuvky "nepoužiteľné".
A presne takí sme. Nepoužiteľní. Nepoužiteľné sú naše myšlienky, naše objatia a aj každý jeden deň, ktorý sme sa v tomto fenomenálnom pekle rozhodli prežiť.
Sála z nás chlad, nehu utopili posledné mútne spomienky na detstvo, keď sme nedostali svoju hračku. Vtedy sme sa zaviazali, že to navždy bude inak. Že bude dostatok všetkého pre naše deti, dostatok peňazí, aby si vedeli kúpiť všetko, úplne všetko a ešte viac.
Vďaka Bohu, že láska nie je na predaj.
Nebola a nikdy nebude dobre sa predávajúcim artiklom vo svete monštier existujúcich len vďaka peniazom, výplatám, ktoré každý mesiac zaplnia svedomia a chamtivosť, pretože iba čísla im dokážu dať to, čo im tak dlho chýbalo.
Nie je tu nič iné. Vyhasli aj posledné spomienky na sviatky. V bytoch už nevonia škoricové pečivo. Už sa viac netešíme z hrubých ponožiek, nepoužiteľných darčekov a knižiek, ktoré nám postoja v policiach desaťročia...
Sme prázdni ako práve vysypané odpadkové koše. Nič nás však nezaplní.
Nikto to nedokáže, nikam to nespeje...
Aj posledné výkriky svedomia sa stratili v preplnených kaviarňach, prehlušil ich štrngot lyžičiek, miešanie kávy a pojedanie umelých zákuskov.
Kde to sme a kam to kráčame...?
