Jimov život pripomína klasické tínedžerské nažívanie. Školák ktorý sa popri škole venuje basketbalu, voľné chvíle trávi s kamarátmi, s partiou. Prišli cigarety, tráva, trocha toulénu, pocítiť ,,byť mimo". Zavrieť oči, byť na streche nahý a onanovať pod nebom a hviezdami. Ovoňať slobodu z bezprostrednej blízkosti a nepozerať dopredu čo sa môže stať. Jimov kamarát umiera a nik tomu nezabráni. Videl ho skákať s ním na kôš, zabávať sa vonku s chalanmi a zrazu leží pred ním mŕtvy a nič už nevie zmeniť. Bolesť ho páli na hrudi a nikto nevie pochopiť to čo cíti. A tak nehľadá niekoho, ale nájde niečo. Niečo čo ho pochopí, pomôže, vypočuje, uvoľní, no pýta si zato krutú daň. Vyhadzov zo školy, z basketbalového krúžku, z domova. Jim sa ocitá na ulici len s ťažkou závislosťou a čoraz horším zdravím. Už nemá nikoho. Stratil aj samého seba. Cestou šťastia, no najmä porážky ho sprevádza denník, kde si píše myšlienky, pocity, zážitky ktoré prežíva.
Film podľa pravdivej udalosti bol natočený v roku 1995 režisérom Scottom Kalvertom. V úlohe Jima si zahral famózny Leonardo di Caprio, ešte vo svojom rannom veku. Svojej úlohy sa chopil bravúrne, sťa by danú situáciu sám už zažíval. Scény utrpenia a zvýjania sa v bolestiach, chytili za srdce asi každého. Jimov srdcervúci rev, plný sklamania a zúfalstva priam bodal do ľútosti. Občas som mala pocit akoby bol zvuk zosilnený, no bol to len efekt zúfalého revu na pôde ticha. Fázy strihu boli v každom prípade na svoju dobu dosť alternatívne, odlišné. Časový posun často predstavovali krátke zábery, končiace tlmením svetla. S kamerou sa ale v tomto filme výborne pohralo. Časté zábery priamo ,,en face", kamera rovno oproti hercom. Pohybuje sa s nimi, a často badáme aj ako sa točí okolo nich. Takýto záber viac navodzuje pre nás zdrogovaný stav a dokážeme tak viac pochopiť Jimove prežívanie. Hudobná zložka bola nevtieravá, takmer ju ani nebolo badať. Ničím výrazným sa neprejavila, no osobne ma potešila scéna Jimovho posledného zápasu, kde zaznela pieseň od The Doors. Táto psychedelická kapela totiž výborne rezonovala s Jimovým daným stavom.
Basketbalové denníky sa však pridržiavajú celý čas Jimových zápiskov. Sú ako nepriama šnúra po ktorej plynie dej a o ktorú sa môže aj oprieť film. Rozprávačom filmu je Jim, čítajúc svoj denník, čím sa prelamuje film s literárnym umením a dáva mu aj silnejšiu atmosféru. Chvíle keď mu kamaráti nahlas čítajú jeho strany, je jeho zúrivosťou dokazovaná dôležitosť stránok na ktoré si kladie svoju dušu. Kto by aj chcel, aby bola naša duša obnažená. Pre Jima majú denníky podobu akejsi filtrácie vnútra. No časom mu to je málo.
Zaujímavým momentom a linkou filmu sa stáva Jimov vzťah so svojim trénerom. Na prvý pohľad to vyzerá ako prirodzená náklonnosť, takmer priateľstvo. No keď sa Jim dostane do závislosti, jeho tréner sa ukáže v pravom svetle, a začne mu ponúkať peniaze za sex. Jim však ešte nie je tak na dne, aby to prijal a z celej situácie mu je zle. Paradoxom je scéna, keď Jim prejde na heroín a nemá peniaze. Nechá sa za peniaze ukájať na verejných záchodov, kde sa objaví jeho prelud, chlípni tréner. Jim sa stáva tým, čo sa mu hnusilo. Podobnou linkou je Diana, miestna feťáčka a pobehlica, ktorej sa zo začiatku chlapci zo školy vysmievajú. Postupom času, sa stávajú takmer rovnakými osobami. Dokonca nadíde chvíľa, keď sa ona vylieči, dá dokopy a Jim od nej ponížene pýta pár drobných. Opäť sa stretávame s podobným motívom.
Zaujímavou a čímsi záhadnou postavou filmu sa stáva Reggy. Vysoký černoch ktorý Jimovi robí spoluhráča pri koši vo voľnom čase. V časoch Jimovej krízi, keď hrozí že umrie sa Reggy stáva jeho záchrancom a dostane ho z toho. Samozrejme, len na chvíľu, čím chceli tvorcovia pravdepodobne ukázať, že ťažko závislému človeku, už nevraví nič priateľ či jeho pomoc. Vidí už len drogu.
Film sa stal spolu s európskym Trainspottingom akýmisi zakladateľmi drogových filmov v kinematografii. Basketbalové denníky sú zaujímavé aj tým, že na začiatku filmu by len málokto vedel povedať, akým smerom sa film vydá. Podľa názvu by určite mnohý povedali, že to bude ,,športový" film pre tínedžerov. Potešilo ma, že film sa vydal inou, neočakávanou cestou. Tvorcovia si však neodpustili ,,happy end". Udalosť keď Jima zatvoria do basy a tam prestane s drogami však vyznela skôr ako skratka na rýchlejšie dokončenie filmu. Treba však brať do úvahy aj to, že sa samozrejme museli pridŕžať skutočnej udalosti podľa ktorej bol film natočený. Film básnika Jima Carrola končí jeho vlastnou čítačkou pred publikom, ako znak že sa poučil zo svojho skazeného života a chce sa venovať písaniu.
