Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Riadky
Veronika Jánošíková
Ráno po čase nečase
Bolo ráno po tom, keď som sa prvý krát asi po týždni pozerala na slnko. Vstávala som za slnka po veľmi dlhej, dlhej dobe. Necítila som sa dobre, slnko by mi aj robilo dobre, no necítila som sa dobre, proste nie. Rada som sa ponárala do snov, do tmy, do času v nečase.
Veronika Jánošíková
Útek doby
Utekala som pred tými démonmi doby. často. Snažila som sa chodievať domov pešky, aj keď to bolo ďaleko. A stále po ceste, som hladkala veľkých psov. Tuláckych psov ktorý nepotrebovali lásku. Potrebovali pohladenie, pretože na lásku už neverili. Už si nepamätali na časy keď sa naháňali a chvosty im nadšene vrteli, a oni boli šťastní.
Veronika Jánošíková
Príbeh vločiek
V tie krásne nočné uzimené noci prichádzali. Oblaky na nebi ich plodili s takým tým malím úškrnom ktorý prezrádzal, že budú čarovné. A oni boli. Nechytali sa za ruky aby nestratili lesk. Ľudia v domoch pri krbe ich nevideli. Ale videli ich deti. Veľa detí, a možnože len pár. Sankujúc sa dole svahom, alebo len tak pri stavaní snehuliaka.
Veronika Jánošíková
Záverečná
Fascinujúci pohľad na tú hnedú fľašu od piva na stole lepkajúcom sa chmeľom Za ňou prázdno a ešte špaky po cigaretách starcov utíchnutých
Veronika Jánošíková
Keď prejdú dva roky a zabudnú sa spomienky.
občas je aj mne zle z týchto chvíl.. občas sama neviem kto som, kam chcem ísť a kam idem. Občas nechápem svoj život a nevidím v ňom svetlo,
