Šesťdesiate roky vo všeobecnosti v sebe niesli veľké zmeny vo vedomí, a hlavne v uvedomovaní, nielen vďaka psychedelickým drogám, ale aj sociálnemu pozadiu vtedajšej éry hippies v USA. V ovzduší sa niesla ingrediencia, ktorá dovoľovala ľuďom po rokoch vnímať všetko inak. Aj toto bol faktor, ktorý dovolil priniesť nové nápady v hudbe a umení. To prišlo v podobe množstva novej rockovej hudby, medzi ktorou sa našlo veľa hudobných géniov. Rozsiahle gitarové sóla, folkové festivaly, láska a mier. Pomedzi toto všetko však prišlo niečo iné. Niečo čo nerezonovalo až tak s harmóniou, melódiou, naladenou gitarou a textami o láske. Na scénu prišli monochromatický The Velvet Underground, so znepokojujúcim zvukom, riffom, netradičným zoskupením a fotorealistickými textami ktoré pripomínali skôr zmes hluku a chaos, za ktorým sa skrývala vrstva nápadov. Vo svojej dobe plnej podobne znejúcej hudby, vytvorili niečo originálne. Testovali hranice rockovej hudby a akoby trvali na porušovaní pravidiel. Vytvorili si vlastný svet a ten im otvoril priestor kreativity a fantázie. Do svojej hudby dávali na rozdiel od súčastníkov zmes temnoty New Yorkskej ulice spojenej s drogami či rasizmom.
Vo výtvarnom umení vtedy prevládala pop artová kultúra, na čele s Andym Warholom, ktorého ako jedného z mála ľudí táto kapela ohúrila, a stal sa jej manažérom. Pridal do kapely nemeckú speváčku Nico, s ktorou však zvyšok kapely nechcel hrávať. Warhol mal významné postavenie pre tvorbu kapely, keďže napriek ostatným podporoval kapelu, dával jej svoj obdiv, a tým aj podnecoval Reeda k tvorbe. Stali sa súčasťou Factory, a preslávili ich aj vystúpenia „Exploding Plastic Inevitable", kde sa za kapelou premietali štyri Warholove filmy naraz.
Album s názvom White Light / White Heat - Biele Svetlo / Biele teplo nasledoval po Warholovskom období ktoré bolo akoby predprípravou publika na niečo veľké. To dokázali prejaviť v pôvodnej zostave, a týmto albumom už nevyzývali k zmene konvencií ale prerobili radikálnym spôsobom celé estetické normy. Album sa vyznačuje najmä nemelodickosťou, rozladenými drsnými zvukmi, zásahmi hlasov prichádzajúcimi akoby z neznáma, rečového prejavu namiesto spevu či absurdnými textami o drogách, zmene pohlavia, mŕtvej priateľke a podobne. Otváracia skladba White Light/ White Heat, je oslavou amfetamínu ktorý sa v tej dobe vo veľkom požíval a stala sa najznámejšou z pomedzi ostatných skladieb. Druhá skladba The Gift je dlhou poviedkou nahrávanou hudbu a hlas zvlášť, čiže je možné ich počuť samostatne, čím vzniká určitá interaktivita a viacznačnosť. Nekládli si obmedzenia skrátka v ničom, ani v dĺžke času skladieb. Napríklad posledná skladba s názvom Sister Ray je 17:27 minútovou skladbou na B strane, ktorá pripomína skôr noise jazz v šialenom opojení psychedélie. Recyklovali hudobný materiál prostredníctvom paródie a negovaním minulého smerovali k novým výrazovým prostriedkom, čím sa začal rock presahovať do nových štýlov a žánrov. Rozšírením sféry umenia vytvorili problematickú polemickú hranicu medzi umením a neumením.
Kapela sa však za svojej doby nedočkala uznania, albumy sa predávali v malom množstve, a spropagoval a preslávil ich až David Bowie, pár rokov po ich rozpade. Svojou hudbou následne ovplyvnili a zmenili celý nasledovný vývoj hudby. Ich novými výrazovými prostriedkami a postupmi sa inšpirovali stovky kapiel a nových hudobných štýlov. Patti Smith, Joy Division, The Sex Pistols, Nirvana a mnoho ďalších vďačia za svoju hudbu práve The Velvet Underground, ktorý porušili normy, a tým položili základ pre vznik nového hudobného poľa a vnímania umenia vôbec.
Dnešným dňom nás opustil človek, ktorému ešte po mnohé roky bude veľa ľudí ďakovať za prínos, krásne stavy či inšpiráciu a to nielen v hudbe. Lou Reed, spomíname.
