Hovorím o situácii ktorú zvyknem volať, niekto tu zrazu nie je a znamená to pre vás veľa. Často ten človek ani nevie, že existujete, nepozná vaše meno, nepozná možno ani vašu tvár a nevie o vás nič. Ale predsa vo vašom živote zohrával takú dôležitú rolu, a ani o tom nevedel.
V poslednej dobe takto zmizlo z môjho života pár ľudí, potajomky sa z neho vykradli, nevediac, že to naruší môj vnútorný pochod. V mojej hlave to boli pre mňa veľký ľudia, možno väčší ako tí ktorých dozaista naoko poznám. A viete prečo ? Možno aj práve preto, že som o nich nič nevedela. A keď o človeku nič nevieš, a predsa sa ti dostane do hlavy a do zvyku, je to v tom, že si v hlave vytvoríme a predstavíme život toho človeka. Nechcem a nemôžem tých ľudí spoznať pretože moje mimozemské ideály možno po tom pominú a sklamú ma.
Záhadný chlapec z môjho poschodia internátu so zelenou šatkou. . .V mojej hlave.. potajomky píše básne o tom ako by zmenil tento svet a ako mu v ňom chýba dobro. Organizuje menšie kultúrne študentské akcie na ktorých sa necháva inšpirovať od ostatných. Počúva alternatívnu hudbu no najradšej má staré jazzové platne. Má rád palacinky s jahodami pretože mu pripomínajú dectvo ktoré strávil väčšinou u starých rodičov na vidieku. Taktiež obľubuje keď skoro nadránom v meste stretne starých ľudí. Totiž tiež rád vymýšľa príbehy a osudy neznámych ľudí a preto sme vnútorne spojený aj keď sme sa v živote nerozprávali. Má staršieho brata a sestru. Oboch má rád. A keď je na internáte, často na nich myslí ako mu chýbajú. No oni majú už vlastné rodiny, a na neho už tak často nemyslia. Keď sa usmieva, vidno mu jeden umelý predný zub. Vybil mu ho kamarát keď sa pobili o dievča, o ktorom teraz nič nevie. A keď sa mi pár krát pozrel do očí, cítila som v nich dobro. Nevidela som ho už cez rok.
Vrátnik z minuloročného internátu s priateľským úsmevom... V mojej hlave.. Robí túto prácu minimálne päť rokov, má doma manželku a dve dcéry. Jedna má vlastnú rodinu a chodieva ho navštevovať aj s vnúčatkom. Taktiež dievčatkom, volá sa Martinka a rada spieva. Jeho druhá dcéra už s nimi síce nežije, no býva s priateľom v Petržalke. Študuje posledný ročník na práve a má rada sneh. Chodieva v zime lyžovať s partiou. Ako malá sa bála vodníkov, rýb v jazere, kráv, a dopravných značiek. Bála sa že na ňu spadnú, ublíži si a rodičia budú smutný. Ujo vrátnik má rád futbal a hokej, no nikdy ho nehral. Kvôli jeho nadváhe sa mu v detstve posmievali. Vyniká v osemsmerovkách, sudoku a čiastočne aj v tajničkách. Za tie roky posedávania na vrátnici sa nemôžte čudovať. Často pri nočnej smene rozmýšľa nad svojím životom, a pri pohľade na toľkých mladých ľudí mu príde občas smutno. Vtedy skloní hlavu, odsunie sa od stola, len veľmi jemne, napije sa z kávy z vedľajšieho bufeta, pretrie si tvár rukou a snaží sa usmiať na najbližšieho študenta. Rozprávali sme sa len raz, keď som stratila tašku a v jeho očiach som videla súcit. Viem, že o tom ešte dlho premýšľal. Naposledy som ho videla v Dúbravke pri kultúrnom dome kupovať zeleninu. Možno ma ani nevidel.
Staršia pani, často cestujúca na smer cintorín slávičie údolie... V mojej hlave.. stále pred vstupom do autobusu myslí na to či ju pustia študenti sadnúť. Je už staršia a potrebuje barlu. Pred desiatimi rokmi totiž dostala infarkt a od vtedy sa jej život radikálne zmenil. No city a spomienky sa zachovali. Keď vstupuje do autobusu, a vidí tváre študentov, myslí na svoj život pred desiatkami rokov. Je z toho šťastná a rada by sa porozprávala s niektorým z nich, no nikto sa na ňu ani nepozrie. V autobuse si zviera ruky a vo vrecku nahmatáva telefón, ktorý jej dala dcéra. Stráži ho ako oko v hlave. Pri telefóne má stále vo vrecku papierové servítky a občas aj cukrík. Keď sa blíži konečná zastávka nasadí si rukavice, a očami si premeriava cestu ku dverám. Bojí sa toho, že sa pri vystupovaní zošmykne, spadne a nikto jej nepomôže. Na cintorín chodí za manželom. Umrel pred piatimi rokmi. Bol jej najlepším priateľom, partnerom, inšpiráciou a oporou. Stratila s ním polku samej seba. Od tej smrti berie život inak ako predtým. Ktovie kedy som ju videla naposledy. A či som ju vôbec niekedy videla..
