Keď si ma opúšťal budila som sa s plačom pri hradbách studenej nočnej Bratislavy a vedela som, že nesnívam. Niekedy to bolo naozaj, niekedy nie, neviem. Snívali sme asi spolu o tých uličkách s mačacími hlavami. Aby nám tak šialene klopkali topánky a my by sme sa mohli uprostred toho klepotu strácať. Medzi dvomi stranami červeného rúžu si mi ukázal aký krásny bozk môže byť, už viem. Si možno malý, ale len preto aby si mohol mať svoj veľký svet. Do toho môjho pršalo často, no ty si mi ukázal ako preskočiť mláky a hľadať slnko ďalej kým sa neusmejem. Pomohlo to. Učím sa usmievať aj z únavy na ľudí ktorí to nevedia.
Keď si ma našiel, môj svet bol jeden kartón poskladaný zo strachu z myšlienky. Možno si tie kartóny spálil alebo vyhodil pre iných ale neviem ich vo svojom svete nájsť a tak nehľadám. Môj malý princ, menší ako dieťa, menší ako prst. Lietala som priveľmi vysoko, a pritom ty si bol stále na zemi. Mala som vedieť že výšky sú pre vtákov. To si ma naučil ty. Keď sa pozriem pred seba už viem že nie som viac sama.
Nachádzam ťa v ohni, do ktorého po nociach pozerám. Tancuješ spolu s inými princami vo vatre bosí. Tvoja tvár sa na mňa niekedy pousmeje a chce ma vtiahnuť k sebe. Rada sa pridám keď prestanem byť človekom. Nachádzam ťa v knihách. Niekde medzi Kafkovými šatami a premenou. Rád zvádzaš princezné v šatách, vtedy tvoje vlasy planú ohňom a premieňaš sa. Oni sa toho boja. Keby len videli tvoj svet rovnako..
Nachádzam ťa medzi Chopinovým klavírom a harmonikou hudobníka pod mostom. Vtedy keď cítim, že zmysel treba hľadať a veriť mu. Kedysi som ťa uzrela aj medzi piatym a šiestym pohárikom v zafajčenej krčme. No nikto mi nepovedal, že ťa potom dlho neuvidím.
Naučil si ma ľúbiť pocit, vychutnať pohľad a nebáť sa nepoznaného. Ďakujem ti že som uverila detským snom. Ďakujem ti, že si ma zhodil z tej výšky a ukázal mi krásu sveta zo zeme. Môžem ďalej lietať., tu na zemi.
