Sedím na stoličke za lavicou a prednáška pred mojimi očami mi ide cez hlavu ako vietor. Vietor prifúkne, vietor odfúkne. Tak ako vonku. Víchrica mi včera pokazila frizúru. Nikto nevie, že som si ju spravila kvôli nemu. Vidím ho len zozadu ale je tam. Jeho prítomnosť cítim na kilometre. Kilometre prázdne, kilometre naplnené. Naplnené citom. Naplnené láskou, obdivom a závisťou. Krásne. Krásne ho vidieť a môcť obdivovať. Po škole za ním pôjdem.. Nie. Nikdy to neurobím.
Sedím za stolom v učebni kde nikdy nie je vzduch. Vzduch ťažký, vzduch voľný. Naplniť ho je ľahké, uvoľniť ťažké. Tak ako včera. Viem, že ma nemajú v láske. Zdvihnúť ruku na dieťa je veľa. Nemôžu ma mať radi. Keď som bol malý... Hojdačky, skákačky, preliezky, šmyklavky. Umelý úsmev, ruka zastala. Kuchyňa, posteľ, záchod, televízor, facka a výprask. Úsmev úprimný, úsmev predstieraný a zastieraný. Pre spoločnosť. Pre zákon. Zákon. Prirodzená láska. Nenávisť je prirodzená. Už viac nechcem. Nechcem,..
Sedím v triede kde už dlho neobsedím. Trasú sa ruky, trasie sa hlas. Už dlho som to nemal. Tak deň. Len trošku si to pichnúť. Ponoriť do žily a byť v pohode. On nemá budúcnosť. Toto je moja budúcnosť. Mal som im veriť. Zajtra tu už neprídem , už nie. Mám byť už inde. Asi mali pravdu. Frajerina, potom závislosť. Nikoho nezaujíma. Už nie je zaujímavá. Už nie som zaujímavý. Ale ani nebudem. Silnie závislosť, slabnem ja. Žiadna vôla, silnie mi túžba, idem. Zbohom chlapec s víziou, zbohom chlapec s budúcnosťou. Už nepríde..
Sedím úplne vzadu. Pero mi už dopísalo, slová majú konečnú v pamäti. Len chvíľku si zdriemnem. Možno ma dnes nechytia. Nebaví ma to. Keby niet rodiny, nie som tu. Aké fajn by bolo sedieť teraz v parku s kamošmi a pofajčievať rannú cigaretku. Len tak sa poflakovať a nemať nič na práci. Robiť to, načo si pomyslím bez pocity viny. Tá strašná povinnosť. Povinnosť študovať, povinnosť založiť si rodinu, povinnosť pracovať na ňu, povinnosť vychovať deti, povinnosť zostarnúť ako slušný občan a povinnosť zomrieť. Musíš sa nechať upiecť, byť pečený, potom upiecť sám a napokon sa nechať zjesť. . Prečo..
Sedím pred katedrou a víchrica vonku mi narušila včerajší program. Mala som byť tam s nimi včera. Tie pohľady na mňa, ach. Nenávidia ma. Ako dnešné počasie. Slnečné lúče zašli za obzor ešte pred zrodom a ja tu sedím a len tak chladnem. Ako chladne mesiac, ako chladne láska kedysi zaľúbených, ako chladne zabudnutá ranná káva. Už ma nezavolajú. Viem to. Sklamala som ich. Mala som ísť.
Sedím vedľa nej. Jej vôňa mi opantáva mozog a neviem sa sústrediť na učenie. Učiť sa, keby som mohol. Keby som mohol tak ju pobozkať, dotknúť sa jej krásnych vlasov, povedať jej ako ju ľúbim. Keby som mohol vidieť ju inak, chcel by som. Láska ubližuje, zaslepuje. Je ako droga, keď si ju dáš, zdá sa ti zrazu všetko krásne. Krásne ako keď vylezieš na najvyšší kopec sveta a pozrieš sa pod seba. To všetko zrazu je akoby nepodstatné a ty tam stojíš s pocitom, že si vyliezol nad vrchol seba samého. Pozeráš sa na dno svojho ja a usmeješ sa aj keď nevieš prečo. Prečo miluješ ju, keď ju nepoznáš. Prečo sa miluješ, keď sa nepoznáš. Milovať a nenávidieť, aká nepomyselná hranica. Aká krehká hranica, ktorá mizne...
