V utorok som sa zúčastnila čítačky pod názvom Poviedky o láske, s Janou Juráňovou, Agda Bavi Painom a Pavlom Vilikovským. Vydýchla som si keď všetci traja skonštatovali, že klasicky ponímanú lásku v ich tvorbe veľmi nevidno. A tak som sa chtiac nechtiac prostredníctvom ich poviedok pomaly ocitala v rôznych typoch vzťahov ktoré sú na svete. Niektoré lásky, niektoré skôr vzťahy. Niektoré vzťahy milujú človeka, iné len ten vzťah. Niektoré trvajú lebo chcú, iné musia, lebo nevedia inak.
Zistila som aj, že existuje dokonca niekoľko druhov. A to láska platonická - tú poznám, (keď sa neviem dočkať kedy na scénu príde Sean Penn), láska kamarátska - obojpohlavná (ktorá existuje, veru existuje), láska povrchová vzťahová (obľubujúca pohlavný styk, privlastňovanie si partnera, či jednoducho spoločnosť), láska zvyková alebo ustráchaná („ľúbim ho, alebo je to zvyk?" a „čo keď si už nikoho potom nenájdem?"), láska nutná („STARNEEEM" , respektíve „všetci naokolo už majú partnera"- nasledujú nútené zoznamky a pár drinkov), láska úprimná (ktorá jediná je skutočná, partneri sa milujú tou motýlikovskovbruchovskou láskou, zaujíma ich všetko o partnerovi, chcú robiť všetko spolu, rozumejú si spolu tak ako s nikým na svete, žijú v spoločnom malom vesmíre, snívajú, áno snívajú - a sú najmä neskrotne šťastní, nech by sa dialo čokoľvek), potom je to láska rodinná (zdieľajúca život s potomkami a spoločné aktivity) a ešte jedna špeciálna - a to je láska (ne)starnúca.
Tú poslednú menovanú, som dôkladne spoznala práve včera. Vybrala som sa sama do kina Lumiére, na premietanie mnohonásobne Oscarovo nominovanej Lásky/Amour od režiséra Michaela Hanekeho. Keďže som prišla do kina podstatne skôr, mala som možnosť si všimnúť prichádzajúcich návštevníkov. Vždy ma fascinovalo, pomaly viac než to kino to, kto príde na film. Snažím sa všímať si rôzne znamenia ktoré by mi povedali: prečo prišli na film (ono je to tak, že niektorí ani nevedia na čo vlastne idú, a v kinosále si ešte na rýchlo pozerajú vo svojich iPhonoch hviezdičky na čsfd), s kým prišli na film (pretože to môže odkazovať na prvý bod, -a preto lebo chcú byť spolu a zároveň zmeniť domáci stereotyp), a ostatne sa potom snažím vo všeobecnosti zistiť niečo o nich.
Ako som tam sama jedla orechovú buchtu čakajúc na vstup, prisadol si ku mne manželský starší pár, ktorý by sa mohol nazvať (ne)starnúca úprimná láska. Ako som ich tak počúvala, bolo mi jasné, že majú ten svoj vesmír, a bol to fakt krásny vesmír, keď som do neho na chvíľu mohla nakuknúť. Mali svoj humor, svoju reč, svoje úsmevy, svoje pohľady. To všetko bolo len ich. Sami pre seba. Všetko ostatné, akoby nemalo zmysel. Na film išli, pretože to tak robia často. Nie preto, aby zmenili stereotyp, ale preto, že ich film ako umelecké médium samotné baví a napĺňa. To, že si potom môžu ráno pri káve vymeniť svoje názory, bola len výhoda.
To čo nasledovalo v kinosále na plátne, bola de facto rovnaká láska akú som vypozorovala na nich v priebehu pár minúť. Minimalistický snímok Henekeho bol pohľadom do presne takejto formy vzťahu vo francúzskom staršom páre. Prostredníctvom jedného bytu a najmä dvoch hlavných postáv zhmotňuje tento snímok lásku, ale najmä strach ktorý s pribúdajúcim vekom prichádza. Naoko sa na plátne nedeje toho veľa, no v skutočnosti tam toho je až príliš. Čím sa zdravotný stav ženy viac zhoršuje, tým viac nám to dáva film na podnose precítiť. Nepríjemnosť situácie sa nám zarýva až do kostí a vynára nám často potláčané existenciálne otázky. Táto nemilosrdná sonda do intímneho sveta, pred ktorým si často zatvárame oči, nás veru neminie tiež. Nikto nechce zomrieť osamote, a preto láska napriek dezilúzii a skepticizmu ktorú často prináša, svoj význam má.
Dnes je sviatok zamilovaných, a preto ho oslavuje každý jeden druh lások. Či už tá ktorú som stretla dnes v lekárni pri hádke o peniaze, alebo tá ktorá sa pri obede letmo dotýkala prstov partnera. Tá ktorá však prežije všetko a stále je, tá ktorá zdieľala život v strasti aj radosti, tá ktorá nezomiera ani po smrti, je tá posledná z všetkých druhov lások -životná.
