Videl som ako si ju ráno odplašila mávnutím ruky. Malo to zmysel? Odpovedz. Dala si mi zaucho a odcestovala do práce ako zvyčajne. Sýkorka priletela späť. Ja som ju ale nechal a dopil si kávu potichu. A tak som nad tebou začal rozmýšľať. Prečo si to urobila.
Zvykla si natierať steny fotkami. Ja spomienkami. Kráčaš znova niekam a podľa mňa, už nevieš kam. Už si utiekla, hneď ako si zatvorila bránu s tou studenou kľučkou. Dnes to už vypijem. Tú tvoju večernú kávu, ktorú piješ preto aby si nemohla zaspať. Aby si mi mohla vyčítať, že sa s tebou nechcem milovať. Vadila ti tá sýkorka? Zvuk jej krídel, lebo ty nevieš lietať tiež.
Myslím, že ti prekáža keď nechávam omrvinky na okenici. Ja ich tam aj tak nechám. Chcem aby sa tá sýkorka vrátila ďalšie ráno. Kráčaš do práce a rozmýšľaš nad tvojím posledným snom, ktorý tajíš. Vykríkla si moje meno, no nemyslela si na mňa, viem. Tvoj smiech keď si na víne s kamarátkami nepoznám. No aj tak ho milujem. Poznáš tie chvíle keď stojíme nahí sami pred sebou. No predsa nás niečo ťaží. Predsa nie sme šťastný. Nevieme kam ideme, nevieme čo chceme, ale vieme že sa to musí podariť. Sú to len chvíle.
Odlietajú vtáci z tej steny kde my zostávame sedieť. Oni nevedia kam idú. A predsa idú. Možno sa oplatí niekedy zariskovať, nie? Možno sa bojím inteligenčného testu. Bojím sa vlastného strachu. A svojej neistoty z neznáma a z istoty do známa. Ale ty sa bojíš, že ti nikto nepovie, či bol ten risk správny. Raňajkuješ s takým prázdnym pohľadom, že si si nevšimla, že tá sýkorka si bola kedysi ty.
Kradneš mi myšlienky a košeľu. Ja tvoje dotyky a cigarety. Pred spaním zaťahuješ rolety tak, aby to počuli susedia. No oni o tom nevedia. Chceš sa schovať? Svoje knihy si si zabudla v obchode, no už si na odchode. Tak pekný deň a nezabudni občas lietať tiež.
