Odhŕňam závesy, a ponáhľam sa k umývadlu. Včera som sa nestihla odmaľovať. Rušná noc. Kruhy pod očami, biela tvár, make-up steká po lícach. ,,Krása:", vysmejem sa odrazu a bežím na záchod aby mi nestihol ten odraz odpovedať, že som to ja. Unikám pred pravdou a pri pohľade na záchody sa mi zatočí hlava. Nad včerajším alkoholom, alebo nad tromi dňami bez upratovačky v toaletách.
Rifle sú ešte chladné. Moje telo si neodpúšťa dávku zimomriavok. Veď ešte pred chvíľou bolo v posteli, či skôr jazdilo v prériách snov niekde ďaleko. A bolo mu tak fajn.
Zuby si drhnem poslednými zvyškami pasty. Kúpiť zubnú pastu. Mesačná poznámka v diári.
Na odchode posledný krát prezriem izbu. Viem, že som niečo zabudla, ale asi to tak malo byť. Odchádzam. Rútim sa dolu intrákovými schodami a v hlave mi hučí, ako posledne celý týždeň P.O.D. Odkedy viem, že prídu na Slovensko, neviem sa od nich odtrhnúť. Pospevujem si a trochu sa nadnášam v rytme, čo zrejme veľmi nenadchlo hlúčik študentov, ktorí šli okolo. Súdiach podľa ich pohľadov. Pospevujem si ďalej.
V hlave sa mi zrazu začali vynárať rôzne myšlienky. Ako sa zmenili spolužiaci, budeme si ešte rozumieť, aký budú nový profáci, budú ma baviť nové predmety. Bol ten sen skutočný?
Po ceste sa šmýka. Zmeškala som dážď a prišiel len mráz. Ako by som len chcela opäť cítiť moknúť vlasy, vlhnúť tričko, člapkať v mlákach, počuť hromy a nebáť sa ich, ochutnať kvapky , cítiť ho vedľa a ísť s ním ďalej. Aj keď naša cesta zmizla. Tá zima ma zabíja..
Na zastávke stretám spolužiakov. Ich prítomnosť ma rozveselila a púšťame sa do reči o skúškach a prázdninách. Po prestupe v električke nastúpil starší pán. Má biele vlasy, ako v rozprávke. Paličku na podopretie z dreva. A na nej vyryté iniciály. Zaujal ma.
Na ulici predával mladík s otrhanou bundou Nota Bene. Na druhej vychádzal práve z hotela párik oblečený v gala šatách. Čakali na limuzínu. Ten mladík na nádej.
Po ceste pridávame do kroku, ten prestup nás stál pekných pár minút. V behu sme si ani neuvedomili, že sme sa roztrúsili a pravdepodobne sme mohli vyzerať ako šialenci utekajúci za spásou. Našťastie sme do nikoho nevrazili a nezmenili tým ničí stereotyp. Po prvom poschodí na schodisku som už bola taká zadychčaná, že som ich nechala nech idú dopredu. Zastala som pri zábradlí a zadívala sa na chvíľu dole. Všetci sa usmievali. Predsa si chýbali.
Pokračovala som v ceste a sem tam som stretla pár známych. Toho chlapca s krásnym úsmevom, s ktorým som chodievala pred rokom na dejiny jazzu. To dievča, ktoré sa hanbí pozrieť neznámemu do očí a pritom po tom tak veľmi túži. Toho. Ktorý si každý deň kupuje tú istú kávu v automate. No aj tú babu, ktorá sa raz tak potkla na schodoch a odvtedy sa ich bojí.
Tretie poschodie, moja katedra, a hlavne dlhá chodba, ktorá nám po večeroch pripadá ako v sanatóriu. Mám ju rada. Čím ďalej som sa blížila k spolužiakom, tým mi bolo jasnejšie že niečo nesedí.
Na dverách visel lístok. Hodina zrušená.
