V synonymickom slovníku slovenčiny sa nachádzajú preklady slova ako pedantný, dôkladný, viesť zriadený život, poctivý, čestný, poriadna, počestná rodina...
Z tejto definície, a samozrejme spoločnosťou chápaného významu je jasné, že sa usporiadaný život berie ako ten správny život. Ja sa pýtam. Prečo by neusporiadaný život nemohol byť dobrý a pekný ? Celý život sa všetci snažia o ten usporiadaný život, no končí zakaždým šťastím ? A keď vediem neusporiadaný život, znamená to, že mám byť opovrhovaná a ohováraná inými?
O čo nám vlastne ide keď chceme usporiadaný život? Mať deti, manžela / manželku, dom, prácu, psa, vysokú školu.. Čo ešte ? Samozrejme nie tie neprijateľné zlé veci ako vysedávanie v krčmách, neveru, povaľačstvo a podobne. Človek, ktorý zatracuje takúto filozofiu usporiadaného života je označovaný ako vyvrheľ, čudák či blázon.
Všetci sa musíme rozhodovať o svojej budúcnosti sami. To, že niekto v polovici štúdia ukončí školu a odíde do zahraničia umývať taniere ešte neznamená, že neurobil to čo mal. Urobil to, čo cítil, a v tom zahraničí si možno nájde prácu v ktorej bude dobrý, bude ho baviť a bude mať krásny život. No v očiach rodiny zostane ako čierna ovca rodiny. Nebavia sa o ňom pred návštevami a zalamujú rukami nad jeho budúcnosťou. Lebo v dnešnej dobe predsa každý vysokú školu mať musí, nie?
Každého robí šťastným niečo iné. To, že niekto pije dnes automaticky znamená, ťažký život, psychickú poruchu, nebezpečie. Ale on sa nezabíja, on sa zachraňuje. Ľudia sa takýchto typov stránia. Ale nikto nevie, že keby nepil, dávno by tu už radšej nebol. Nepotrebuje sa zaradiť do týchto konvencií života. Ale chápe to niekto kto je v tej spoločnosti so zavretými očami.. kto nechápe, že život nie je len reklama, rádio, práca, aupark, televízia, obed v čínskej reštaurácii?
Aký by bol pekný život bez toho stereotypu povinností pre život. Musieť sa najesť, lebo budeš hladný. Musíš sa napiť, lebo sa dehydruješ. Vyspať, lebo budeš unavený. Nenadávať, lebo ťa nikto nebude chcieť. Koho to má baviť. Potreba byť slobodným a predsa stále životom obmedzovaní. A keď sa niekto začne správať a žiť pre moment, tak to nie je správne. V živote nemusí ísť výlučne každému o dobre platenú prácu, rodinu, postavenie, konexie.. Nie každý má predsa rovnaké požiadavky na život.
Mnohí ľudia žijúci v bubline stereotypu by však v skutočnosti tak túžili zažiť niečo iné. Niekedy sa však len boja. Boja sa, že narušenie toho stereotypu zničí ich život. Alebo sa boja zábavy, pretože im média „povedali", že alkohol je zlo. Že vyfajčenie jedného jointa spôsobí rakovinu. Že cigarety zabíjajú len čo sa na nich pozriete. No nejde len o tieto ,,drogy". Ľudia sa začali báť spontánnosti. Boja sa robiť to, na čo majú chuť. Boja sa pochváliť náhrdelník spolucestujúcej v MHD. Boja sa uprostred námestia sadnúť na zem s kamarátmi a spievať. Boja sa obliecť si niečo výstredné. Boja sa robiť niečo čo sa vymyká ,,morálke" a pomaly sa boja všetkého toho, čo by sa nepáčilo ostatným.
Aký by bol pekný život keby každý mohol žiť bez predsudkov a obmedzení. Bez pretvárok a tej naivnej morálky spoločnosti. Bez tej chorobnej túžby po kontrole nad životom a bez potreby viesť usporiadaný život. . .
