Mňa takéto dni naopak tešia. Najmä v dni keď musím tak ako dnes cestovať vyše päť a pol hodiny domov a môžem sa len tak nechať unášať. Na stanicu som došla premočená, unavená no šťastná.
Zvyčajný ujo s Nota Bene, tá istá celozrnná bageta a rovnaké nemeniace sa tety za okienkami s natočenými vlasmi s odrastami. Polhodina do odchodu. Sadla som si na lavičku a smiala sa na všetkých oneskorencoch ktorí do Novo Zámockého vlaku utekali s prestrašenými očami. Smiali sa na nich aj starší revízori, ktorí vyzerali, že železnice poznajú viac ako svoj domov. Ako vlak odišiel uvoľnil priestor pre môj vlak. Pozerám sa naposledy doprava a doľava, či neuvidím nejakého známeho. Nik. Na cestu v daždi ideál. Nasadla som.
V kupé sme sa stretli prevažne študenti a nemecky hovoriaci strhaný fúzač, ktorý sa neustále musel hýbať. Liezol mi na nervy. Po zdvorilostných a ubezpečovacích rečiach o správnosti vlaku si ale všetci piati v jednej chvíli vybrali notebooky, zapojili slúchadlá a usb internet. Všetko zrazu stíchlo a každý odišiel do svojho sveta. Ja som si vybrala svojho Ginsberga a odišla tiež.
Cez okno som nenápadne pozorovala kvapky ako stekajú rôznymi smermi nadol. Mala som chuť im prstami robiť chodníčky pre lepší prechod alebo niektoré len tak poposunúť rýchlejšie. Pomaly sa začalo zvečerievať.
Vlak sa s menším oneskorením rútil stále ďalej a ďalej na východ, a hlavy mojich spolusediacich neodbiehali ani na minútu od svojich displejov. Usmievali sa do svojich skriniek a pár krát prepočuli svoje zvoniace telefóny. Neuzreli vonku ani tie tri srnky pod lesom ani to malé dievča skákajúce do kaluží. Vyzeralo to u nás ako v IT caffé a nie ako vo vlaku. Musela som von. Prešla som sa pár krát po dvoch vozňoch a bola som šťastná, že som zbadala aj starú generáciu. Tá generácia, ktorú keď stretnem aj o pár desiatok rokov vo vlaku tak majú svoje ručne odkráté chleby so slaninou starostlivo v servítkach zabalené a popri tom si vreckovým nožíkom odrezávajú z klobásky. Majú na sebe pichľavé svetre alebo vyťahané košele a neustále sa pozerajú na svoje veľké hodinky na ruke, aby náhodou nevystúpili v nesprávny čas.
Takýchto spolucestujúcich mám oveľa radšej. Zvyknú sa totiž aj prihovoriť. Aj keď síce nie každý sa odhodlá prihovoriť ku červenovlasému dievčaťu s piercingom, no nájdu sa aj taký. A tí mi potom rozprávajú kde všade pracovali. A na aké školy chodia ich vnučky. A ukážu mi aj staré poklady. Tridsať ročný lístok na vlak, staré mince alebo odznaky. Zakaždým mi prajú veľa šťastia v živote a ďalej sledujú svoj čas na ruke.
Vrátila som sa do svojho IT kupé. Nič sa nezmenilo. Stále tie osvietené úsmevy bez príčiny. Po hodine a pol však takmer odrazu došla trom z nich baterka v notebookoch. Nespokojne zaklapli svoje notebooky a boli nútení sa zhovárať. Ja som si ale čítala ďalej.
Zvolen ma vítal s vrstvou snehu a vlak na ktorý som prestúpila, klasickými koženými sedadlami. A tak tu teraz sedím sama v kupé. A áno aj s notebookom. Sneh sa znova zmenil na dážď a uvidíme ako to bude ďalej. Na notebooku mi práve klesá baterka a taktiež sa usmievam osvietená do monitora. A pozorujem dievčatko na chodbe ktoré sa usmieva tiež, aj všetky tie tváre ktoré prechádzajú okolo a tešia sa domov, na rodinu, na priateľov, na partnerov, na deti. No ja by som najradšej šla ďalej a pozorovala tie kvapky na okne.
Batery low.
