Z mosta času sme zrazu prepadli kráse.
Za zavretými dverami s hĺbkou v duši
Hľadáme vlastnú tvár za tak prázdnym pohľadom
Umývame si ruky od špiny z tohto sveta
A tak radi predsa utekáme niekam tam
Kde všetko zakázané je dovolené
A mesiac..
Mesiac svieti stále v noci v splne
Aby sme videli na cestu keď sa vraciame sami k sebe
A odvraciame tvár ako sa občas odvracia život
No za každým odvrátením je stále to krásne zvláštne to
Čo nikdy pred nikým nepredstierame
Čo uniká aj keď stojí
No predsa je to rýchlejšie než my sami
A často krát sa aj spýtame
..
Často krát sa aj spýtame prečo to tam je
Keď nám to nič nepovie
Dá sa to len cítiť
Možno chytiť do dlane
Občas..
Za zavretými dverami skúmame svoje vlastné polopravdy
Svoje lži ktorými sa klameme a dívame si do tváre
Možno pre zábavu
Možno pre potešenie
Zavierame tie dvere
Aby k nám nikto neprišiel
Lebo sa bojíme cudzích svetov
Ktoré sú tak ďaleko od našich
Kde im mesiac nesvieti len v splne
A impulz šťastia sa nekoná spontánne.
Kradneme si sny
Lebo vieme že sú dobré
Hebké a možno trochu mĺkve
Keď sme mĺkvy my
Ale sú predsa krásne
Pretože sú.
Zo zavretých dverí občas hľadíme von
Aby sme videli na chvíľu cestu
A nezabudli že môžeme utiecť
Niekam tam
Kde potrebujeme byť obmedzovaní
Z princípu bytia
vyrábať odpad a zavierať ho na skládky existencie
A tie dvere.
Tie dvere zostanú zavreté tak dlho
Kým neprestane ich sila
No keď prejdeme dverami bojím sa,
Že život už prestane byť tak krásny.
