Prilietavali vločky. Jedna po druhej. Občas sa aj pretekali ktorá dopadne skôr. No niektoré veci neoklameš. Snažili sa vyzerať dobre. Snažili sa zachytiť ten okamih. Vedeli že padajú z tej oblohy len raz. Len jediný krát mohli žiť. Preto do toho dali všetko. Preto chcela každá vyzerať čo najlepšie. No každá si v skutočnosti priala len to jediné. Každá si priala byť chytená. Chceli spadnúť na niekoho rameno. Chceli spadnúť do dlane. Chceli spadnúť na pery zamilovaných. Chceli toho len toľko. Aspoň raz sa niekoho dotknúť. Niekoho potešiť. Každá z nich by preto zomrela. Zomrieť v šťastí. Aj keď len na malú chvíľu. No tá malá chvíľa bola pre nich všetkým. Nepotrebovali sa nechať unášať vetrom a ukazovať sa ostatným. Chceli zhasnúť v teplých dlaniach, a rozplynúť sa Navždy. .
16. nov 2011 o 18:18
(upravené 16. nov 2011 o 18:58)
Páči sa: 0x
Prečítané: 380x
Príbeh vločiek
V tie krásne nočné uzimené noci prichádzali. Oblaky na nebi ich plodili s takým tým malím úškrnom ktorý prezrádzal, že budú čarovné. A oni boli. Nechytali sa za ruky aby nestratili lesk. Ľudia v domoch pri krbe ich nevideli. Ale videli ich deti. Veľa detí, a možnože len pár. Sankujúc sa dole svahom, alebo len tak pri stavaní snehuliaka.
Veronika Jánošíková
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
