A to je teda už naozaj dávno. Pred siedmimi rokmi ma vydavateľstvo Ekopress s mojou otázkou ohľadom jednej učebnice odporučilo priamo na jej autorku. Profesorka Höppnerová bola veľmi príjemná, pozvala ma na konferenciu do Plzne. No stalo sa ešte niečo oveľa dôležitejšie. Meno Věra Höppnerová z obálky knihy pre mňa ožilo a nabralo kontúry konkrétnej ženy...
Pani Höppnerová, ako ste sa dostali k štúdiu cudzích jazykov?
Asi ako väčšina študentov a študentiek nemčiny na vysokej škole, aj ja som na gymnáziu mala skvelého nemčinára. Jeho prístup, vizualizácia výuky i používané metódy boli tak inšpirujúce, že ma tá nemčina veľmi bavila. Tiež som mala výbornú ruštinárku. A tak som sa dostala k štúdiu práve týchto dvoch jazykov.
Vyštudovali ste teda nemčinu a ruštinu...
Nuž, v mojom prípade zaúradovala náhoda a veci sa napokon vyvŕbili trochu inak. Po prvom ročníku sa naskytla príležitosť vycestovať do Nemecka, čo bolo na tú dobu veľmi vzácne. Chopila som sa jej. Vycestovala som, opäť som nastúpila do prvého ročníka a napokon som tam vyštudovala celú vysokú školu. Ruštinu som však vymenila za dánštinu. Lebo slavistika v Nemecku bola v porovnaní s Čechami veľmi slabá, preto pre mňa nemalo význam pokračovať v jej štúdiu. Teda k môjmu druhému hlavnému odboru, nordistike, som sa dostala náhodou.
Dovolila by som si predpokladať, že v päťdesiatych rokoch, kedy ste študovali, nemecký jazyk v Československu asi nebol príliš populárny...
Popravde, nemčina tu bola populárna vždy. Okrem obdobia po vojne.
No o dánštine som zvykla hovorievať, že som ju študovala z „legrace“. Za slobodna som sa volala Hylmarová. Čo je meno, v Podkrkonošiach, odkiaľ pochádzam, dosť rozšírené. Tradovalo sa, že jeho pôvod siaha k švédskemu vojakovi, ktorý sa tam zranil a napokon sa v Podkrkonošiach i usadil. V Lipsku však v tom období nebol švédsky lektor, len dánsky. Preto som začala študovať dánštinu. Ale nikdy som to neoľutovala.
Sú to zrejme aj podobné jazyky.
Práve. Dánština je severogermánsky jazyk, je teda podobná nemčine. Využívala som ju i pri tlmočení. Dokonca som dánštinu jednu dobu aj vyučovala na Karlovej univerzite a na Vysokej škole ekonomickej. V roku 1968, keď nastalo uvoľnenie vtedajšieho režimu, som mala kurzy dánštiny preplnené. Ľudia viac cestovali, nadväzovali kontakty s dánskymi poľnohospodármi. Dánske poľnohospodárstvo bolo na vysokej úrovni. Ale potom prišla normalizácia a možnosť kontaktu so západom zhasla. Pán dekan mi hovoril, že by mi dánštinu akreditoval ako študijný odbor, no ja som už videla, že nebude mať budúcnosť. Na rozdiel od nemčiny, ktorá ju mala vtedy a podľa mňa ju má i dnes.
Pani Höppnerová, ak môžem byť osobná, aj Vaše priezvisko tuším odzrkadľuje Váš zápal pre nemčinu... :-)
Áno, máte pravdu. Môj manžel je Nemec. A hoci som päť rokov študovala v Lipsku, tam som ho nespoznala. Po skončení štúdií som sa chcela vrátiť domov. A tak sa jemu nezostávalo nič iné, ako sa so mnou presídliť do Prahy. (Úsmev.) Pravdou je, že ja v Nemecku by som nemala príliš veľké vyhliadky. Iba ak s tou dánštinou... Na druhej strane, manžel, vyštudovaný chemik, si tu našiel prácu bez problémov. Po mojom návrate sa predo mnou otvorilo pole neorané...
Pre zaujímavosť sa spýtam. Manžel rozpráva po česky?
A ešte ako! On „mluví“ úplne bez akcentu. Možno preto, lebo kedysi študoval v Rusku a tým pádom mal už jeden slovanský jazyk. A čeština akoby u neho nejak dosadla. Nikto nikdy nespoznal, že nie je Čech. Samozrejme, občas urobí nejakú chybu. Ale kto nie? Pamätám si, že raz sa ho niekto spýtal, či nie je z Moravy. No to bolo, za všetky tie roky, skutočne iba raz.
A ako ste sa dostali k vysokoškolskému štúdiu vôbec? Dnes máme napríklad na Slovensku vysoký počet najmä vysokoškolských absolventiek, situácia v časoch Vašej mladosti však bola určite podstatne iná.
Áno, bola iná. Na vysokú školu bol vtedy nával. Na rozdiel od súčasnosti, kedy sme radi, keď naplníme študijné programy. Ja som mala záujem o štúdium v Prahe. Bolo to pre mňa najbližšie a tunajšia univerzita bola najviac prestížna. Pamätám si, že sa hovorilo, že zoberú každého siedmeho. Ten nával bol ale i pochopiteľný, lebo vysokých škôl bolo v tom čase málo. Zaujímavé bolo, že z môjho gymnázia z Podkrkonôš sme sa dostali vždy všetky uchádzačky. V mojej študijnej skupine som mala spolužiačku z gymnázia a tiež aj vo vyšších ročníkoch. Spomínaný nemčinár, profesor Machytka, teda na nás zapôsobil a zároveň nás dobre pripravil.
Neodhovárali Vás ako ženu od štúdií? Nepočúvali ste vety typu: Načo Ti to bude? Aj tak budeš doma s deťmi.
Nie, to v tej dobe, keď som ja išla študovať na vysokú školu, už nikto takto nepremýšľal.
Už nikto takto nepremýšľal alebo ľudia vo Vašom okolí mali už iné mentálne nastavenie?
Asi to druhé.
Ste teda germanistkou a nordistkou. Vyučujete na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, na Západočeskej univerzite v Plzni. Venujete sa výskumu, odbornému prekladu. Dočítala som sa, že ste napísali viac ako sedemdesiat učebníc. To je až neuveriteľné číslo. Ako sa toto všetko dá stihnúť v priebehu jedného života?
Keď som sa vrátila z Nemecka, v Československu bolo len málo učebníc nemeckého jazyka. Čítala som ich, začala som podľa nich učiť. No vnímala som, že sú už životu vzdialené. Slovná zásoba bola ovplyvnená rakúskou nemčinou. Bolo to niečo iné ako moderný jazyk, s ktorým som sa stretla počas mojich štúdií. A vyslovene som pociťovala potrebu niečoho iného- moderného.
Na Vysokej škole ekonomickej mali cudzie jazyky vždy veľký priestor. A je tomu tak do dnešných dní. Vždy sa tu tvorili jazykové učebnice. Dostala som sa do kontaktu so Štátnym pedagogickým nakladateľstvom a postupne som začala písať takpovediac všetko. Učebnice nemčiny pre jazykové školy, pre gymnáziá, pre vysoké školy, ďalej pre kuchárov a čašníkov, pre predavačky a takto by som mohla pokračovať vymenúvaním ďalších cieľových skupín. Nakladateľstvá mali veľmi dobré redaktorky. Učebnice boli hodnotené, recenzované. A bolo to dobré. Viac ľudí, viac očí. Boli to aj ľudia z praxe, čo prispievalo ku kvalite kníh. Niekedy som mala aj spoluautorov. Dnes už proces prípravy učebníc nie je taký prísny.
Snažila som sa písať súčasnou nemčinou. A hlavne som sama počas štúdia videla, ktorá gramatika je v tom jazyku naozaj nutná a čo je balast. Usilovala som sa o iný prístup, prísť s inými typmi cvičení. Mojím cieľom jednoducho bolo priblížiť sa praxi a súčasným potrebám. Vtedy i dnes.
Celé znenie rozhovoru si môžete prečítať na mojom blogu TU.
