A naozaj nosia Francúzi baretky?

"Krajinu galského kohúta" som prvýkrát navštívila pred pár rokmi. Vtedy som bola gymnazistka- prváčka, za sebou som mala len niekoľko mesiacov intenzívneho štúdia (alebo inak povedané natláčania do hlavy) francúzštiny a v duši neistotu. Akí budú? Nebudú ma nútiť jesť žaby? Alebo nebodaj slimáky? A budem im vôbec rozumieť? S obavami som zápasila celú cestu naším tyrkysovým autobusom s nezabudnuteľným pánom šoférom. Ani som sa nesnažila naučiť v panike posledné slovíčka, ako to robili niektorí moji spolužiaci ešte pol hodinu pred príchodom.

Zvítanie sa s našimi francúzskymi "korešmi" bolo rozpačité. Postávali sme na parkovisku, rozdelení na dve skupiny, les slovaques et les francais, ktoré sa navzájom okukovali. Vzápätí nás popárovali a každý Francúz odchádzal domov s jedným slovenským exemplárom. Posledné pohľady na moju družinu, a už som sa viezla autom nevedno kam, so Céline a s jej mamou. Po krátkej ceste som zistila, že "nevedno kam" sa volá Roscoff a je to nádherná dedinka na pobreží. Prvý večer u mojej novej rodiny ubehol rýchlo a bezbolestne, vlastne som sa veľmi skoro vytratila oddýchnuť si po náročnej ceste. Na druhý deň som absolvovala svoje prvé francúzske raňajky (čokoládové croissanty, chrumkavé bagety, cereálie...samé dobroty) a hor sa do školy našich hostiteľov, kde som sa znova spojila s mojou slovensky rozprávajúcou skupinou. Ani neviete, aká to bola úľava, počuť znova rodnú reč!

Ďalšie dni ubehli neuveriteľne rýchlo. Cez deň spoznávanie Bretónska , svojrázneho a pitoreskného (za toto slovo ma spolužiačky týrali:)) regiónu na severozápade Francúzska, kde stále prší, ale aj tak je tam krásne, a večer návšteva najbližšieho zafajčeného baru, kde sme spoznávali kultúrny život francúzskej mládeže. Verte-neverte, ani sa veľmi nelíšil od toho nášho. Dokonca aj na diskotékach hrali podobné pesničky...

Lúčenie s "Frantíkmi" už vôbec nebolo rozpačité. Vykvaplo aj pár sĺz, keďže v niektorých prípadoch bolo nadväzovanie medzinárodných vzťahov naozaj úspešné. A všetci sme si odnášali poznatky o francúzskej kuchyni (jedia slimáky, ale ono to vlastne nie je až také zlé...), o správnom stolovaní (nevadí, že polovica bagety sa usadí na stole v podobe omrviniek, veď to sa zmetie) a samozrejme slušnú zásobu francúzskych slovíčok, ktoré vás v škole nenaučia.

Naše ďalšie dva pobyty vo Francúzsku už boli iba skvelé. Skúsenejší, jazykovo zdatnejší, ostrieľaní vo francúzskom bozkávaní (fingovaný bozk na líce, ktorý je vo Francúzsku častejší ako u nás podanie ruky) , sme si užívali, spoznávali a nadväzovali kontakty, ktoré častokrát pretrvali až doteraz. A môžem zodpovedne prehlásiť: za celý čas som nevidela ani jediného Francúza s baretkou. Zato s cigaretou ich vidno úplne bežne. Céline napríklad zvykla fajčiť pred večerou s otcom v obývačke a mama mojej ďalšej "korešky" fajčila pri navliekaní mojich perín (za čo som jej bola každý večer pri zaspávaní neskonale vďačná...). Takže ak budete nabudúce kresliť karikatúru Francúza, nezabudnite na cigaretu a kúsky bagety odletujúce od úst. A žiadne baretky!