Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík: Priv(i)ate, Vietor v hlave, Kam ma odvialo, Píšem svetlom, A iné (vý)plody
Uznávam, vzhľadom na konanie festivalu Pohoda, jeho najväčšieho dieťaťa nejde o veľmi aktuálny článok. ale osud to tak chcel, že som si toto leto na rozdiel od toho minulého poriadne užila, a tak tento prázdninový text píšem až teraz. Fotografia je z koncertu skupiny Walter Schnitzelsson a heslo svietiace za nimi znie pravda trochu hipisácky. Ale kto festival niekedy navštívil, nebude veľmi namietať.
Áno, skutočne píšem článok s takýmto titulom. Môže sa to stať niektorým pacientom... Takto nejak osudu ďakujem, že to ide. A vždy som bola naivný idealista, o čom svedčí i historka z predškolského veku. Prišla som za mamou do kuchyne: "Tak som premýšľala, že by bolo vlastne super, keby neexistovali nijaké peniaze, alebo by každý dostával len toľko peňazí, koľko potrebuje!" Mama sa na mňa pozrela: "No ale to už tu raz bolo, už s tým niekto prišiel.. veľmi to nefungovalo. Volalo sa to komunizmus." A tak som prvýkrát v predškolskom veku nezmenila svet. Aby som použila obľúbené klišé, nádej umiera posledná. Raz jeden kamarát, ktorého si veľmi vážim (mení svet), hovoril o tom, ako je nádej dôležitá pre jeho život. Od tej doby mám nádej ešte radšej.
Mám za sebou zážitky, o ktorých sa ťažko píše či rozpráva. Ozvali sa však moje žurnalistické korene, a tak píšem tieto riadky, s tým, že hlavný odkaz sa nachádza už v názve článku. Obrázok pritom nie je náhodný. Na túto osobu teraz myslím zakaždým, keď sa pozriem do zrkadla. A trápi ma to pramálo. Oveľa viac ma trápi, že som mohla ušetriť veľa ľuďom veľa starostí, keby som svoje bolesti hlavy nepodceňovala. A išla na to CT...
...alebo ako by povedali naši susedia, "něco je špatně". Za posledné týždne mi táto myšlienka napadla niekoľkokrát. Pri kupovaní lístkov a zariaďovaní potvrdení, pri náhodnom stretnutí na ulici, pri "konfrontácii" s predavačkou v obchode so suchými plodmi. Niečo v tých ľudských kontaktoch chýba. A nemusí to byť nutne len chyba tých druhých, ako často a rada presviedčam samú seba.
Moja alma mater, konkrétne domovská katedra psychológie v Brne momentálne žije kauzou "študenti psychológie, ktorí v bakalárskom štúdiu študovali dva obory, nie sú prijímaní do špecializovaného vzdelávania (ľudovo predatestačnej prípravy) pre prácu klinického psychológa". Pre ľudí mimo obor môže byť táto informácia ničnehovoriaca a nezaujímavá. Stačí však vysvetlenie niekoľkých pojmov a trochu širší pohľad na vec a môžeme sa dostať až k zásadnejším otázkam, ktoré sa týkajú každého, koho je možné charakterizovať určitou mierou duševného zdravia. Teda každého (hovorím ja, vyhýbajúc sa tak zásadným filozofickým polemikám, i keď o nich možno čiastočne ešte bude reč).
Nedávno som bola na svadbe. Po dlhých dlhých rokoch na takej, kde som nebola len "plus jeden" (naposledy to bolo ešte v čase, kedy som mala ružové šaty s bielym golierikom, šité mojou mamou, ktoré v skoro identickej kópii, len menšej, mala na sebe i moja sestra). Nechápte ma zle, byť "plus jeden" je vlastne veľmi fajn. Vydávať si niekoho z najbližšej rodiny, s kým som strávila skoro celé detstvo, je však celkom iný zážitok. O to viac, keď v dnešnej cynickej dobe žiari z novomanželov úplný opak toho, čo v poslednom čase vídam okolo seba.
Za posledné týždne som umyla okná troch rôznych izieb v troch rôznych lokalitách (na území dvoch republík). A počas toho, ako na mňa svietilo slnko a zaprášené sklo pod mojimi rukami sa stávalo zrkadlovo čistým, uvažovala som. O tom, čo pre mňa znamená každé z týchto miest. O tom, že akt umývania okien značí puto, ktoré ma s nimi všetkými spája a som vlastne celá rozdelená (aspoň) na tri časti. A tiež o tom, že krajina za oknom po jeho umytí získava svieži a optimistický nádych. Starostlivosť o okná by teda mala byť v živote niečím, na čo netreba zabúdať, zapísala som si do mentálneho zápisníka.
Som jedna z mnohých, ktorých zo všetkých ročných období najviac teší jar. Nie je na tom nič prekvapivé. Dalo by sa povedať, že je to až prvoplánové. Vzduch začína voňať, príroda ožívať, šedú a studenú bezútešnosť strieda hrejivá a farebná krajina plná nádeje. Kto by sa netešil, kto by nepookrial. Jeseň som naproti tomu vždy nenávidela. Mraky, hmla, dážď, vietor, depresia. Lístie opadáva, dni sa skracujú, teplo mizne. Opäť nič prekvapivé. Posledné roky sa však niečo mení. Prvoplánovo krásnu jar mám stále rada. Pomaly však začínam prenikať i do čara iného obdobia. Je zložitejšie, jeho krása nie je prvoplánová. Ale o to plnšia.
Až do poslednej chvíle som sa bránila myšlienke, že práve prežívam "svoje posledné študentské leto". Len to pomyslenie vo mne vyvoláva silné vlny nostalgie. Myšlienka, že už nikdy takto dlho, slobodne, bezstarostne... Že dôležitá epizóda končí. Zároveň mám pocit, že by som mala povinne zažiť niečo úžasné, na čo budem spomínať ešte roky, s radostnými záchvevmi si prezerať spektakulárne fotky zo vzdialených kútov sveta a v rozprávaní brúsiť všetky tie zážitky, ktoré raz budem vykladať vnúčatám. A zatiaľ? Leto ubehlo, ani som sa nenazdala a posledný týždeň som strávila na tábore. Ako účastníčka. Nič spektakulárne, zdá sa.
Doteraz ma baví, akým spôsobom sa zmenil okruh mojich známych pri prechode zo strednej na vysokú. Okruh 1- Beverly Hills (ako to celkom trefne dokázal pomenovať člen okruhu 2), okruh 2- vandráci. Búrajúc stereotypy viažúce sa k týmto skupinám, dokázala som si v oboch nájsť svoje miesto. Hneď po tom, čo som si dokúpila „bágl" a „pohory", samozrejme.
Na zelenú krajinu za oknom mäkko dopadajú prvé snehové vločky. Ten pohyb je taký nežný, že som si ho takmer nevšimla, kým jedna z vločiek nepošimrala sklo a neprilákala moju pozornosť. Povinnosti na pracovnom stole, už aj tak dosť zanedbávané, ostávajú chvíľu úplne opustené a môj v poslednej dobe zvlášť rozkošatený emočný svet napĺňajú mäkko padajúce vločky. Viem, že mám šťastie, že si môžem takto lietať, nič ma neťaží. Zároveň však stále verím, že lietanie je len otázkou zmeny perspektívy.
Vzduch vonia, stromy pučia, úsmevy ľudí hladia slnečné lúče a ja, stratená v lese s literárnymi nadšencami tvorím texty, kde sa snažím písať o jari bez klišé. Moje fikcie sú plné prázdnych miestností a ľudí s prázdnou dušou. Moju realitu pritom napĺňa jar presne po vzore tých najväčších klišé. Je to podobné ako s filmami - všetci oceňujú drámy a tragické konce, kto však ocení komédie a rozprávky? Drámy sa ma vždy dotýkali, prišli mi umelecké a literárne cenné. Ale v skutočnosti mám rada rozprávky. Ich pocitový obsah je totiž presne taký istý, ako moje chvíľky šťastia. Jarného šťastia. Vôbec pritom nevadí, že vonku práve teraz len prší...
Na základe jednej skúsenosti by sa nemali vynášať definitívne súdy. To je vec, ktorá mi včera večer napadla ako prvá. Aj tak som sa však na základe mojej večernej skúsenosti na chvíľu v Brne cítila ako cudzinec. Napriek všetkým tým ľuďom, ktorí mi už dlho vôbec nedávajú najavo, že rozprávam iným jazykom, mám inú farbu občianskeho preukazu a do školy cestujem cez hranice, ktoré už pätnásť rokov predeľujú niekdajší spoločný štát.
Máme na fakulte problém. Fakultná miestnosť v suteréne s fakultnými skrinkami pre študentov sa zmenila na ideologické bojové pole. Nie, nemlátime sa skrinkami hlava-nehlava, je to bitka myšlienok a ideálov. Padajú tvrdé slová ako solidarita, svedomie, spolupatričnosť (a dokonca aj narážky na platenie štúdia slovenských študentov z českých daní) na diskusných fórach, priamo v jame levovej sa objavujú ohnivé pamflety. A žeby aj psychologický nátlak?
Pán magister so smutnými očami nám na jednom psychologickoliterárnom seminári pripravil prekvapenie. Dve A štvorky vytlačeného textu spojené spinkou. Vyzerali celkom nevinne. Tak sme si ich prečítali a možno trochu pochopili jeho smutné oči. A možno nie. V každom prípade sme aspoň dostali možnosť, smutne exkluzívnu, nahliadnuť do sveta básnika s bipolárnou afektívnou poruchou.
A tak sa jednoduché dievča, malá Veronika, dostala na vysokú školu. Aké mysteriózne! Predtým by povedala, že je to divné, ale to jednoducho nie je slovník hodný vysokoškoláka. Vôbec, vysoká škola má na človeka zhubný vplyv. Karcinogénny. Akademizmy (rozumej- cudzie slová a iné nepochopiteľnosti) v mojej slovnej zásobe sa nekontrolovateľne rozmnožujú. A čo je najhoršie, dokonca mi to postupne prestáva vadiť...
Pár kliknutí v našom univerzitnom informačnom systéme a otvoril sa predo mnou nový literárno-psychologický svet. Na celý jeden semester a úplne zdarma! Napriek tomu, že náš pán magister je naozaj starý sociálny fobik (ako sa raz v jednej súkromnej diskusii sám trefne nazval), dokázal nám na svojom kurze sprostredkovať viacero zaujímavých informácií. A mne sprístupnil ďalšiu dimenziu vŕtania sa v literatúre.
Prednedávnom som bola po dlhšom čase (asi po mesiaci) konečne v kine. Môj spoločník, nepálska známosť z električky, nebol v kine takmer tri roky. Nie, Nepál nie je až taká zaostalá krajina, kiná tam podľa všetkého poznajú. Celkom určite sa nejaké nájdu aj v Káthmandú, hlavnom meste, odkiaľ môj Nepálčan pochádza. Problém je v tom, že už tetí rok študuje na Slovensku a za ten čas ho do kina nikto nepozval. Takisto ani do divadla, do galérie, na koncert... Tak ako je to s tou chýrnou slovenskou pohostinnosťou?
Je to vlastne hlúposť. Ako môže byť niekto rebel bez príčiny? Všetko správanie, prežívanie a emócie predsa musia mať nejakú príčinu, hovoria psychológovia. Správanie je niečo naučené, skoro mechanické, hovoria behavioristi. Správanie je motivované konfliktmi z nevedomia, hovoria psychoanalytici. Správanie je prejav ľudskej inividuality, hovoria humanisti. Ktovie, čo na to hovoril James Dean. Určite sa len usmieval svojím detským úsmevom. A rebeloval. Dopracoval sa k nehynúcej sláve a legendárnemu lesku. Kam sa asi dopracujem ja?
My ľudia si myslíme všeličo. Veľa z nás je napríklad presvedčených o tom, že tie mláďatá, ktoré zopár rokov vo vzdelávacej inštitúcii zakončili romantickým rozhovorom pri zelenom stole, môžu byť vypustené do divočiny zvanej svet. A že v tej divočine aj prežijú... Myslíme si, že štyridsaťroční chlapi sa už naozaj správajú ako dospelí (dospelosť je pritom možno len otázka priorít). A častokrát si myslíme, že toho veľa vieme. Na Sokrata všetci nejak zabudli...
