Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík: Priv(i)ate, Vietor v hlave, Kam ma odvialo, Píšem svetlom, A iné (vý)plody
Mám také momenty. Často je to neskoro večer, po umeleckom zážitku alebo scéne zo života, ktorá sa ma dotkne. Vtedy rozmýšľam nad krásou toho všetkého a svojho miesta v tom všetkom. Nemá zmysel rozmýšľať nad zmyslom života. Je to o to pravdivejšie, ako tá veta nedáva zmysel. Tu narážam na limity svojho jazyka (napríklad v angličtine by posledné tri slová zmysel boli preložené každé iným výrazom). Umenie také limity nemá. Ako sa človek stane umelcom?
Tento článok sa mi rodí v hlave už niekoľko dní. Od začiatku tohto leta sa stalo veľa vecí a aj keď príbeh ešte stále prebieha, mám potrebu vyventilovať niekoľko myšlienok z mojej ťažko skúšanej hlavičky, aj keď som si povedala, že so všetkým počkám. Už teraz je však niečo, čo celkom intenzívne cítim a onkologickí pacienti, ktorých je tak desivo veľa (medzi nimi čoraz viac mladých ľudí, aj keď presné štatistiky ani nechcem poznať) vidia veci inak. Inšpiratívne. Ja už tiež. Potrebujem sa podeliť. O prístup k životu, a o vďačnosť onkologického pacienta.
Milujem vlakové cestovanie. V kupé, do ktorého som nastúpila prednedávnom, v povojnovej krajine ležali na lúkach telá, z ktorých na všetky strany trčali črevá... Nedalo mi a naivne som sa spýtala, aká vojna. "Druhá svetová", odvetil mi mladší z dvoch mužov, ktorí v kupé sedeli a ukázal na staršieho: "Tuto pán má osemdesiat a práve mi rozpráva vojnové zážitky..." Sedela som s nimi v kupé viac ako hodinu. Na farbisté povojnové obrázky mám slabý žalúdok (áno, práve ja), mohla som sa toho z tej dávno zabudnutej doby dozvedieť viac. I tak mi ale pri odchode z vlaku svietili oči, obohatené svetobežníckymi a staromileckými diskusiami. Presne tak, ako to vo vlaku, keď trochu vnímate svet okolo, býva.
Riadením osudu som zas pravidelne na cestách. Vlakom. Krajina zalesnených kopcov a riečok za oknom, a v kupé so mnou mĺkvi, nenápadní, ukecaní, všední i nevšední cestujúci. Nevdojak spomínam na misionára niekde z Ázie. Na amerického básnika, ktorý mi na rozlúčku po debate o Virginii Woolfovej, umení, filme a cestovaní podal ľavú ruku (pravú celý čas skrýval vo vrecku). Na kreatívca, ktorý nám rozprával o tom, ako točil reklamu z Dannym Trejom, hercom z väzenia. Na kamarátov, s ktorými cesta vždy ubehne, ani sa nenazdám. Presne tak, ako s pánom, ktorý si ma získal celkom nedávno, počas jednej z mojich najnovších ciest.
Ešte pred niekoľkými týždňami by v čase, keď som sa vracala domov z dňa plného nepríjemných a dlho odkladaných povinností, bola už tma. Vystúpila by som z autobusu na ulicu osvetlenú pouličnými lampami. Ak by som mala šťastie, bolo by aspoň na zemi bielo. Ak nie, odkráčala by som domov len tak, smutne, po šedivom chodníku. Sadla by som si k oknu, ktoré by ukazovalo iba čiernotu, a môj deň, oficiálne v polovici, by sa pocitovo už len chýlil ku koncu. Dnes nie. Z okna autobusu som obdivovala oranžové svetlo na tmavomodrom pozadí neba a nevedela som sa dočkať, kým vystúpim, aby som tie netypické farby preskúmala zblízka.
Pokoj, ktorý zvyčajne vnímam v sebe i krajine vo chvíľach, kedy sa na zem znášajú chumáče vločiek, dokonalých a jedinečných, v týchto dňoch vystriedala vyčerpanosť. Cesta zasneženým svetom nedokáže vo mne vzbudiť to pravé nadšenie, romantiku, pobláznienie, sentiment, všetky tie zasneno pochabé stavy, ktoré sa tak nehodia k môjmu veku, ale tak veľmi sa hodia k mojej osobnosti. Som zamrznutá. Cencúľ vo vyhrievanom autobuse.
Dnešná jasná noc je ako stvorená na pozorovanie hviezd. Ako na potvoru som však v meste a aj keď má moja mestská izba príjemne veľké okná, ako mnohí vieme už z čias prázdnin u starých mám na dedine, mestské hviezdy jednoducho nie sú tie pravé hviezdy. Napriek tomu však hľadím na Veľký voz výhodne umiestnený presne pred mojím oknom a spomínam na noci plné hviezd - tie nedávne, ale i tie skoro zabudnuté. A aj keď písanie o hviezdnych nociach nie je najoriginálnejší autorský počin, tieto riadky predsa nechávam vzniknúť. Pamäť je totiž deravá a obrázky, čo mi teraz defilujú pred očami, si nechcem nechať len tak odplávať.
Chcela som mať pocit, že tieto riadky vznikajú preto, lebo toho mám veľa na srdci v týchto turbulentých časoch. Že ma ovplyvňuje moja potreba bilancovať, popisovať životné cesty a dôležité vlastné objavy posledých dní. Rozhodne som nechcela mať pocit, že vzniká ďalší banálny text inšpirovaný, aby som to vyjadrila metaforickým klišé, sychravosťou zaliezajúcou až do duše. Chcem veriť, že obsah mojej hlavy nie je závislý na ročných obdobiach a tlakových výšach či nížach, je samostatne existujúci. Takisto ako práve v týchto dňoch potrebujem veriť, že obsah môjho života nie je závislý na krutých hrách náhody, ale mám v ňom rozhodujúce slovo. A preto, toto nie je text o jeseni.
Všetko sa mi rozutekalo pod rukami. Erazmus, leto, posledný rok na vysokej. Dokonca aj ten článok (tie články), čo sem chcem zavesiť už asi mesiac (vyše pol roka) niekam utiekli skôr, ako som ich styhla zachytiť na virtuálny alebo akýkoľvek iný papier. A hovoriac o zachytení, od Erazmu takmer nefotím. Môj kamarát-aparát, ktorý sa za tie roky stal predĺžením môjho oka v tom krásnom Cartier-Bressonovskom význame, už nie je. Zažila som teda prvú Pohodu bez jedinej fotky. Aké zvláštne. A teraz, namiesto písania diplomky, obvešala som pohodovými náramkami môjho kamaráta-fikus. A robila iné divné veci namiesto toho, čo by som mala...
Je tomu už pár rokov, čo som v antikvariáte Steiner v Bratislave objavila staručkú knihu o mágii. Nadchla ma, ale keďže som bola ešte -násťročná bez vlastných finančných fondov, musela som sa pred vytúženou kúpou zastaviť doma a poprosiť rodičov o sponzorstvo. Kým som sa s peniazmi vrátila, kniha z antikvariátu zmizla. Mama mi vtedy povedala: "Asi to tak malo byť. Zahrávať sa s mágiou nie je vôbec dobré." Vtedy som to nechápala a bola som sklamaná. Dnes mi kniha nechýba a mágie mám, koľko chcem. Pýtate sa, aké sú moje okultné zdroje? Žiadne nemám. Ono je to totiž celé oveľa jednoduchšie.
Sympaticky malé námestie v centre mesta je zaliate slnkom a plné ľudí. V obchode na rožku si kupujem svoju prvú teplú škoricovú gofru, kráčam cieľavedome smerom k autobusovej zastávke, s nemeckým kamarátom diskutujem o večerných plánoch. A rozmýšľam o relativite vecí. Len dva dni dozadu bolo to isté námestie pokryté malými jazierkami po silnom daždi, bola tma a v okolí sa pohybovali samí podivní chlapíci. S rodičmi sme za pomoci mapy hľadali cestu k autu po rozlúčkovej večeri. Svojej porcie som sa vtedy ledva dotkla - žalúdok som mala stiahnutý od nervozity. Bol to vôbec dobrý nápad, odísť na študijný pobyt do Belgicka?
Už dlhšiu dobu veľmi ľahko strácam koncentráciu. Nielen pri učení. A keďže u nás doma máme neuveriteľne tenké steny, nedalo sa nepočuť tú hádku vo vedľajšom byte. Nič dramatické. Žiadne rozbíjanie tanierov, len navzájom sa obviňujúce hlasy, rezonujúce nervozitou, občas zúfalstvom, pohnutím. Energia celej hádky smerovala ku katarzii, tým som si bola istá. Celkom bežný jav v partnerskom živote. Moja koncentrácia sa však už dávno stratila a myšlienky rozbehli všetkými smermi. Vlastne, jedným smerom. Smerom za stenu.
Dlho som sa neukázala, tu, kde sa mi tak dobre básni o mojich cestách vlakom... Je toho dosť, o čom by som mohla napísať. Veľmi konkrétne. Napríklad o padajúcich stanoch, veľkých padajúcich stanoch v lete. Alebo by som sa mohla zmieniť o mesiaci preč, v cudzine, kde si človek uvedomí, aspoň trochu, na čom mu skutočne záleží. A ako veľmi dokážu maličkosti meniť pohľad na svet. Mohla by som písať o tom, ako starnem, ako sa zo mňa stáva zodpovedný a cieľavedomý človek. Ale to ja vôbec nechcem, ani nemôžem, aspoň nie teraz, po tej ceste vlakom krajinou, ktorú aj najväčší mestský cynik-intelektuál musí nazvať rozprávkovou.
Položky zo zoznamu "napísať, naučiť sa, obhájiť" pomaly miznú a ja s vidinou lenivých dní, kedy budem môcť bez výčitiek čítať beletriu, nevydržím nad papiermi s učením. A nevydržím ani v dusnej izbe. Sedím si teda na balkóne s knihou a nechce sa mi preč, aj keď na písmená už ledva vidím.
Ulice sú zaliate slnkom ako nikdy predtým... A ja meditujem nad fotografiami, nad slnečným svetlom, jeho kvalitatívnym využitím pri fotografovaní a pri terapii, nad nenahraditeľnosťou ciest vlakom, nesmrteľnosťou chrústa a neodkladnosťou povinností. Všetko nejak naliehavejšie, skoro ako na konci dní. Čakám na ten zúfalý tlak, ale všetko je presne také isté ako vtedy na strednej. Argumentačné práce zadané s mesačným predstihom som tvorila noc pred deadlinom, prepisovala ich v škole a dostávala som najvyššie hodnotenia. Tým najvyšším hodnotením si tentokrát nie som vôbec istá. Ale inak mám pocit, že sa skoro nič nezmenilo. Len tá naliehavosť, s akou ubiehajúce dni zanechávajú zárezy v mojej hlave.
Už chápem tvoju fascináciu zakliatymi lesmi, stratenými mestami a ulicami, ktoré ťa na konci dovedú na svoj začiatok. Druhé mestá, underground, to je tvoje. Je to fascinácia tým, čo mizne, tým, čo rozvinutý stavebný priemysel systematicky ničí... A potom už nebudú žiadne rozpadnuté domy, kde každý večer vietor usporadúva hrôzyplné koncerty, žiadne opustené továrne na šialené a trochu nebezpečné detské hry, žiadne polnočné predstavenia v podzemí, odkiaľ sa niektorí diváci už možno nevrátia... Však, pán Gaiman.
Všetko je zrazu strašne rýchle a najviac si to uvedomujem, keď končí nejaké obdobie, nejaký príbeh, je dosiahnutá méta a človek sa musí na obzore rozhliadať po novej (nikdy som to rozhliadanie nemala rada, je totiž plné neistoty). Všetko je rýchle, a pritom by si niektoré momenty zaslúžili slow-motion... Alebo aspoň permanentnú duševnú fotografiu. No aj duševné fotografie už začínajú blednúť.
Dejú sa divné veci. Ráno, ešte v polospánku, som pomedzi farebné závesy sledovala lúče slnka a skoro letnú krajinu za oknom, a teraz, o pár hodín neskôr, ťukám do počítača a všetky strechy sú biele. Myslím, že začnem zvažovať zamestnanie niekde v lyžiarskom stredisku- asi som sa naučila telepaticky privolávať snehové mraky.
Sú to už skoro dva roky, odkedy si plávam v nových vodách, hojdám sa na vlnách, roztopašne, šťastne, skúmam, aký veľký je obzor, aké rôzne môžu byť západy slnka na mori, farebné, krvavé, pastelové, nechávam sa unášať prúdom a užívam si pocit, že niekam smerujem. Sú to už skoro dva roky, odkedy meditujem nad mystériom náhodných stretnutí. Počúvajúc náhodne nenáhodnú hudbu a jej odkazy.
Znie to asi pateticky a nadnesene, ale oslavovali sme čarodejnice, preto noc čarov. A cestou domov som videla objatie, ktoré ma prinútilo sadnúť si sem, tesne pred piatou ráno, kedy za oknom spievajú vtáky a pomaly sa rozodnieva. A písať. A ešte teda urobiť jednu fotku, nakáblikovať ju do počítača a posunúť ďalej, spolu s atmosférou čarodejnej noci.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Kradnú malí zlodeji aj organizované skupiny.
Pravlk vyhynul pred viac ako 10-tisíc rokmi.
Kto ju platiť nechce, v žiadnej koalícii nebude.
V susedstve rušnej ulice chcú stavať byty.
