Egyptské zápisky: Cestujem do Egypta

Staroveký Egypt ma priťahoval už veľmi dlho. No nikdy mi ani na um neprišlo, že by som sa tam niekedy v blízkej budúcnosti aj dostala. Našťastie turizmus sa celosvetovo rozvíja a ani slovenské cestovky nezaostávajú s lákavými ponukami, takže môj egyptský sen nakoniec nebol až taký nesplniteľný. A tak sme sa s rodinou rozhodli, že si v lete urobíme exotickú africkú dovolenku. Prípravy prebehli hladko, potrebná výbava (šnorchle, opaľovacie krémy, filmy do foťákov) bola nakúpená, kufre zbalené a zrazu tu bol deň D. Pobrali sme sa teda na letisko, ja mierne nervózna, lebo od môjho posledného letu ubehlo už pekných pár rôčkov.

Všetko vychádzalo skvele. Na letisko sme dorazili s predstihom, batožinová a pasová kontrola bola za chvíľu vybavená a niečo po jedenástej sme už čakali na náš let s pristátím priamo v egyptskej Hurghade. Prvá rana prišla po pol jednej (desať minút pred plánovaným odletom): let sa z technických príčin presúva o hodinu neskôr. "Prečo?" "Ale, hodinka, to už nejako vydržíme..." Po tej hodinke nastala vlna nadšenia: "Tak už to máme konečne za sebou!" Bohužiaľ, namiesto výzvy na nástup do lietadla sme sa dočkali len ďalšej skvelej správy: "Let sa nemôže uskutočniť z technických príčin, ďalšie informácie o hodinu." Napätie v "čakárni" sa stupňovalo. Nervózne telefonáty do cestovnej kancelárie (ktorými sa samozrejme aj tak nič nevyriešilo), zúfalé posedávanie, v mojom prípade polihovanie v detskom kútiku (všetky poletujúce penové loptičky sa mi našťastie vyhýbali). Nejaký zriadenec nám časom prišiel oznámiť, že: "16.30 sme vo vzduchu", čo milí Slováci komentovali slovami: "Jedine ak si vyskočíme..."

Nakoniec mala pravdu moja sestra. Tá totiž hneď pri prvom oznámení o zdržaní humorne poznamenala: "Veď počkajte, budeme letieť o piatej." A aj keď sme sa vtedy všetci iba zasmiali, spomenuli sme si na to, keď sme niečo po piatej konečne nastupovali do lietadla. Tam sme sa dozvedeli, že zdržanie spôsobila neplánovaná technická kontrola. Nuž, keď sa lietadlo kontrolovalo štyri a pol hodiny, tak sa nám už naozaj nemôže nič stať! Po pol dni strávenom na letisku sme teda konečne vzlietli a po príjemnom lete s príjemným letušiakom sme o desiatej večer miestneho času pristáli v Hurghade.

Prvý kontakt s Afrikou bol pre mňa tak trochu kultúrny šok (o teplotnom šoku nehovorím). Vychádzali sme z lietadla a kam oko dovidelo, samí Arabi. Cítila som sa cudzo a strateno. Veď Arabov som doteraz videla pokope najviac dvoch, aj to boli len nejakí zblúdilí študenti v Bratislave. Tu ich však bolo podstatne viac. A na letisku sa mi trochu poopravila moja predstava Egypta ako raja s pyramídami, morom a pieskom. Teraz sa do nej vkradli aj všadeprítomní domorodci pýtajúci bakšiš, kde sa len dá. Napríklad aj za to, že si požičiate vozík na batožinu, alebo keď vám z batožinového pásu zložia kufor.

Po letisku sme absolvovali nočnú autobusovú prehliadku vychytených hurghadských hotelov (rozvážali sme do nich skupiny Slovákov), a nakoniec sme zakotvili v našom najdrahšom a vytúžené postele vlastniacom hotelíku. Bola už tma, mne sa cestou na izbu zatvárali oči od únavy, a tak som si ani nevšimla ako to v našom hotelovom areáli vlastne vyzerá. Všetko som uvidela až nasledujúce ráno. A stálo to za to! Vtedy večer som však videla len cestu k mojej posteli a potom už nič...