Egyptské zápisky: Káhira

Nočný presun do Káhiry pustatinou. Sledujem Červené more za okrajom púšte, ktoré vlastne vôbec nie je červené. Hluk mikrobusu a zvlášna stiesnenosť nepoznanej krajiny nám nedovolí zaspať. V polodriemaní po niekoľkých hodinách cesty sledujeme východ slnka z púštneho zajatia. Potom sledujeme meniacu sa krajinu a plynulý prechod do Káhiry. Vlastne si ešte nie sme istí, že TOTO už je Káhira. Až po pár kilometroch pochopíme. Tak ako v dúhe jednotlivé farby na okrajoch splývajú a prelievajú sa jedna do druhej, tak okraj toho špinavého chudobného slumu kružnicovito smerom do stredu opeknieva, bohatne. Budovy sa postupne mrakodrapovo dvíhajú, žltý prach je vystriedaný asfaltom, dlhé mužské šatokošele sa menia na nohavice a saká. Sledujeme to všetko ako ufóni spoza skiel našej vesmírnej lode . Bezhlavo fotíme mešity. Čiernobiele taxíky. Níl. A počkať... spoza domov sa vynára NIEČO veľké. Len tak v strede mesta. Žiadna romantická šírošíra púšť, len taký ostrovček v káhirskom mori. Stúpame s našou vesmírnou loďou TAM. Srdcia egyptofilov búchajú ako šialené. Foťáky sa v rukách trasú nedočkavosťou. Vesmírna loď parkuje, ufóni za dverami v pozícii "pripraviť sa, POZOR..."

"Štart!" sa nekoná. Po výstupe z lode nás pyramídy vítajú dychom vekov. Štyridsaťstupňovým. Potácame sa teda bližšie a vykrúcame krky, kým naše telá sa prispôsobujú chvejúcej sa horúčave. Je to ona. Krásna, tajomná, najväčšia. A nič na tom nezmenia ani neodbytní obchodníci, ktorí ma za nič na svete nenechajú len tak sa kochať. Utekať nevládzem, a tak sa preplazím späť k našej vesmírnej lodi alias chladivej oáze (nech žije klimatizácia!). Dotkla som sa tisícročných kameňov.

V chladivej oáze sa presunieme o pyramídu ďalej, urobíme povinné zábery (niektorí sa dotkneme ďalších tisícročných kameňov). Potom nasleduje vyhradené miesto o pár stoviek metrov ďalej. Presne toľko, aby sa do hľadáčika zmestili všetky tri špicaté krásavice. A ďalšie povinné zábery. Vtedy iba "nutné a nevyhnutné zlo". Až doma pri prezeraní albumov pamiatka. Spomienka. Dôkazový materiál, ktorý mi pomôže uveriť, že som TAM skutočne bola. A že piesok na sandáloch, ktorého sa ani po rokoch stále neviem zbaviť, nepochádza z detského pieskoviska na sídlisku, kde sa hrávam s bratom.

Noc trávime v hviezdnatom (hviezdičkovom) hoteli, bazén s výhľadom na pyramídy. Fujha, aký európsky luxus! Bez bazénu by som kľudne prežila. Ale tie pyramídy...! Zaspávam blažene (protestujúci zakliaty žalúdok sa snažím ignorovať) a očakávam staroveké orientálne sny... Stále sa však v duchu vraciam k tým veselým egyptským popovým klipom, ktoré som poobede pozerala na izbe. Kam sa hrabe MTV!

Deň dva. Začína famózne. Srdcia egyptofilov sa druhýkrát rozbúchajú, ideme do Egyptského múzea . Nepýtajte sa ma, čo všetko tam bolo. Bolo tam VŠETKO. Vznášala som sa po chodbách ako vo sne a v duchu som plakala od šťastia. A od žiaľu, že nerozumiem hieroglyfom. Tutanchamónov poklad mi na pár hodín zobral reč. Nepýtajte sa ma, prečo. Choďte, pozrite sa. Ja si aj tak stále myslím, že sa mi všetky tie exponáty iba snívali. Keď sa tam raz vrátim, musím sa v pravidelných intervaloch štípať do ruky. Aby som vám mohla s istotou povedať, že to všetko tam naozaj bolo. A stále je.

Po múzeu sme sa na chvíľu ocitli v orientálnej rozprávkovej komnate. Prebývajú tam stopercentne egyptské vonné esencie, ktoré sa vyvážajú do Francúzska. Tam z nich vyrábajú stopercentne francúzske chic parfémy. Globalizácia vládne svetu! Pán parfumér si nás opantal. Absolvovali sme s ním deňucháciu (čiže čuchový ekvivalent degustácie) a odchádzali sme s igelitkami plnými egyptských esencií. Nikto netušil, ako k nim vlastne prišiel. Asi nejakým rozprávkovým kúzlom.

Poslednou časťou našej káhirskej cesty bol bazár . Tu prichádza na scénu môj osobný kúsok Egypta menom Ahmed. Pred definitívnym odchodom z hotela k nám do mikrobusu pribudol nechcený pasažier. V strohom olivovom saku, uniforme turistickej polície, pod ktorým sa črtala "machine gun". Sadol si na sedadlo predo mnou a nepohol sa odtiaľ. Ani po hlasných protestoch nášho egyptského šoféra, ktorým sme síce nerozumeli, ale všetko podstatné sme si domysleli. A automaticky sme sa na toho otravného poliša začali mračiť. Ignorant, pozeral sa z okna a nevšímal si nás. Ani my sme si ho teda nevšímali. Náš sprievodca nám práve dával pokyny, ako prežiť v bazárovom dave a včas sa vrátiť na miesto stretnutia, aby vesmírna loď neodletela bez nás. Po povele "rozchod" sa spolucestujúci Slováci rozpŕchli na všetky strany. Mama, sestra a ja, tri nebojácne emancipované ženy (tata s bráškom sme nechali doma na hoteli, pri bazéne), sme sa vybrali do najbližšej temnej uličky. Museli sme vyzerať veľmi odvážne, pretože "otravný poliš" sa vybral nenúteným krokom za nami. Po pár prebrázdených uličkách sme si všimli, že nás stále sleduje. Začali sme ho súkromne volať "náš bodyguard" a vcelku sme sa na ňom bavili. Odstup (ten fyzický aj ten psychologický) sa pomaly zmenšoval. Keď si mama v jednom obchodíku kupovala šatku, nenápadne mi pošepol, že tá cena, ktorú za ňu pýtajú, je premrštená. Mňa pochválil, ako mi ide zjednávanie, a sestre kúpil prívesok, pretože si na bazáre jediná nič nevybrala.

Nakoniec sme ďakovali Alláhovi, že nám Ahmeda zoslal. Určite aj vďaka nemu sme bazár v zdraví prežili a trafili sme naspäť k mikrobusu. A počas spiatočnej cesty púšťou do Hurgady sme sa dozvedeli, že má vlastne iba 21, jeho šéf ho nenávidí, a preto ho posiela s turistickými autobusmi. Ahmed jazdí púšťou, brázdi cesty, nespí, a turisti ho spravidla nemajú radi kvôli jeho "machine gun". Zo svojho miesta však nemôže odísť. Musel by zaplatiť štátu značnú čiastku, ktorú jednoducho nemá. A musí predsa nejako živiť seba aj rodinu. V Egypte veľa iných možností nie je. Počas cesty ma učil základné arabské slovíčka. Keď ma sledoval, ako sa snažím zapísať si ich všetky do bloku, povedal mi, že mám krásne ruky. Znelo to úplne inak, ako tie umelé komplimenty od predavačov popri jednaní o ceny. Znelo to pravo.

Keď v Hurgade Ahmed vystúpil, aby sa ďalším autobusom vrátil do Káhiry , tvárila som sa, že spím. Nevedela som, čo mu mám povedať, ako sa tváriť. Chýbali mi slová aj skutky. Vyšiel, postavil sa na cestu a ja som si ukradla jeden posledný pohľad na môj kúsok Egypta, spoza skiel vesmírnej lode. Stál tam tak sám... O pár hodín som sedela na balkóne mojej hotelovej izby, pozorovala odraz mesiaca v bazéne, temné slnečníky a moje krásne ruky. A vôbec som sa necítila dovolenkovo.