Španielska Granada, ktorú som na mojej ceste najviac preskúmala, je na rozširovanie obzorov cez spoznávanie nových kultúr ako stvorená. Je totiž nádhernou zmesou španielskych, arabských a rôznych iných vplyvov. Hneď prvý deň som si urobila prechádzku do časti Sacremonte. Pôvabný kopec s výhľadom na palácový komplex Alhambra, avšak bez návalu turistov, kaktusy, agáve, biele, trochu ošarpané domy. A vo svahoch ukryté jaskyne, vyhĺbené ešte pôvodnými rómskymi obyvateľmi. Dnes v nich žijú priaznivci alternatívneho spôsobu života rôzneho razenia. Niektorí, ako som sa dozvedela, beznádejní alkoholici živiaci sa ako živé sochy na turistických bulvároch, iní, ktorí niekoľkokrát do týždňa pomáhajú v jedálňach pre chudobných a vo voľnom čase študujú španielčinu (áno, mnohí z týchto "jaskynných ľudí" sú cudzini).
Vstup do štvrti Sacremonte a odkaz na pôvodných obyvateľov.
Zákutia Sacremonte.
Divoká krása pôvodne rómskej štvrte, divoké Rómky, tlačiace vám v uliciach mesta do rúk vetvičky rozmarínu: "Regalo para tí, bella... A gift, a gift for you!" Ak sa necháte, vraj vám budú z ruky veštiť. A potom si vypýtajú peniaze. Podľa dravosti, s ktorou sa na mňa vrhali vždy, keď som prechádzala okolo ich stanovísk pri katedrále, tipujem, že by z toho bolo výbušné predstavenie.
Ďalšou príchuťou korenistej zmesi granadských ulíc je príchuť arabských trhov, obchodíkov, reštaurácií... Neuveriteľne sladký, ale skvelý čaj "Egyptské tajomstvo", hovädzí tajin, jedlo varené v zdobenej hlinenej nádobe so špicatým vekom, chládok a farebné kachličky. Kulinársky zážitok skvelý. Zážitok z vyjednávania na trhoch trochu horší, miestni obchodníci sú oproti tým z káhirského bazáru predsalen troch zhýčkaní západnými turistami... Samostatnou kapitolou je zážitok architektonický, ale k nemu sa ešte dostanem.
Arabská kultúra však nie je izolovaná v niekoľkých uliciach s trhmi alebo v malebnej arabskej štvrti Albaicín. Exotické osvetlenie sa dá nájsť napríklad i v podniku, kde sa stretávajú predovšetkým miestni priaznivci flamenca a každý štvrtok sa tu konajú koncerty zdarma. Najväčším priaznivcom je podľa všetkého samotný majiteľ, ktorý so svojou trochu medveďou postavou, šiltovkou, kraťasami a tričkom s nápisom pripomína skôr hlavného protagonistu seriálu My name is Earl ako ohnivého Španiela, ako si ho predstavujeme my "severania". Napriek tomu pozorne dohliada na dodržiavanie flamenco kánonu: hostia do podniku môžu vstupovať zásadne len medzi pesničkami a počas hrania sa nemajú medzi sebou baviť.
Do tohto španielskosťou nabitého prostredia som na jeden večer zavítala i ja. Popíjajúc svoje tinto de verano (tzv. letné víno, podávané s ľadom a miešané s jemne ochutenou limonádou), očarene som sledovala chémiu večera. Hudobníkov, ktorí vošli do podniku a nenechali nikoho na pochybách, že dnes sú to práve oni, kto vystupuje. Dlhé a impozantne navlnené vlasy, topánky s opätkom, košele a saká, tváre, ktoré vyčnievajú z davu. Boli traja. "To bude určite tanečník!" nenápadne som ukazovala na posledného, drobnejšieho, ale s ostro rezanými rysmi, v úzkych čiernych nohaviciach.
Doteraz neviem, čo vlastne bol. Gitarista bol jeden, spevák tiež jeden a čierne nohavice zakotvil pri východe, kde dohliadal na príchody a odchody návštevníkov podniku počas páuz medzi pesničkami. Tie boli presne tak dramatické a clivé a zložito stavané, ako som očakávala. Čo som neočakávala, boli občasné výkriky "Olé!" počas pesničiek a ich záplava vždy po ich skončení. Myslela som, že je to klišé z filmov, a ono nie, v skutočnosti je to vyjadrenie hlbokého obdivu k hudobníkovi. A spontánne, presne tak, ako výpomoc publika pri vytlieskavaní komplikovaných rytmov (museli to byť tiež hudobníci, inak nerozumiem, ako to zvládli) a hromadné spievanie známych pesničiek. Takto flamenco nezažijete na žiadnom exportovanom koncerte. A čierne nohavice, udržiavajúc svoju pozíciu pri dverách, najskôr len podupával v dramatickejších pasážach, neskôr si i nepokryte zatancoval. A z jeho pár izolovaných kreácií som mala skoro takú radosť, ako keby to poriadne rozbalil na bohužiaľ neexistujúcom parkete.
A potom som bola v Alhambre. V skratke sa dá povedať, že to bolo najlepšie investovaných 13 eur na návštevu kultúrnej pamiatky. Je v tom trochu pátosu a zveličenia, ale tomu na miestach ako je Alhambra človek asi neunikne. Rozľahlé záhrady ošetrované aspoň dvoma armádami záhradníkov, ktorých pestrosť môj mozog ledva poberal, výhľady na historickú Granadu, Albaicín i Sacremonte, pohľad na palácový komplex z výšky na pozadí s pocukrovanými vrchmi Sierry Nevady alebo Nasridské paláce, perla maurskej architektúry. To všetko sú veci, ktoré nezaniknú ani v záplave turistov a namiesto toho, aby som ich ďalej vyzdvihovala do neba, poskytnem radšej pár obrázkov.
Záhrady Alhambry.
Cestou k palácom.
V komplexe maurských palácov.
Výhľad na Sacremonte.
Možno až po návrate z ciest som si však uvedomila, že moje obzory, ktoré sa rozširovali smerom do všakovakých kútov sveta, ma nakoniec zaviedli naspäť ku mne samej. Kráčajúc známymi ulicami, medzi kultúrne blízkymi a podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, je veľmi jednoduché splynúť s davom a stratiť sám seba. Avšak vo chvíli, kedy som bola vytrhnutá z môjho prostredia, sama v novom svete, s novými zážitkami, dokázala som sa znovu objaviť, znovu nájsť. A preto mi ostáva len povedať: ďakujem za všetky svoje cesty. A za poznanie, že i zdanlivý útek môže byť nakoniec návratom.
