Tou trasou jazdím často, a preto mi slová "Židovský hřbitov", obvykle tajomné a lákavé, zovšedneli. Zamotanú do starostí všedného dňa, presúvajúcu sa z miesta na miesto, bezmyšlienkovite, už-nech-to-mám-za-sebou, mi ani nenapadlo vystúpiť a preskúmať to tajomné miesto za peknou budovou so šesťcípou hviezdou na priečelí. A tak musel presť čas, aby moja zvedavosť narástla, musel byť slnečný víkend, ktorý vzbudil moju chuť prechádzať sa a cestou na cintorín muselo slnko nevyhnutne nahradiť šedivé oblačné počasie, ktoré sa k atmosfére cintorína hodilo aj tak najviac.
Na titulnej strane prospektu, na ktorý sme narazili hneď pri vstupe na cintorín, sa skvel náhrobok českého herca Huga Haasa. Herec síce umrel v Rakúsku, ale urna s jeho popolom bola prevezená do jeho rodného Brna. Na náhrobku je i meno jeho brata Pavla, hudobného skladateľa, ktorý študoval i u Leoša Janáčka. Komponoval vraj i od roku 1941 v Terezíne do roku 1944, kedy umrel v plynovej komore v Osvienčime. Jeho brat v tom čase už natáčal filmy v Hollywoode.
Ako milovníci starej kinematografie sme na začiatok zamierili práve k hrobu známeho herca. V strohej aleji čiernych mramorových náhrobkov bez akýchkoľvek ozdôb svietila biela, paradoxne skromnejšie vyzerajúca tabuľa, avšak s bohatou kvetinovou výzdobou (pre židovský cintorín veľmi nepatričnou). Najnepatričnejší bol však jednoznačne malý psík, ktorý na nás vykukol z pozostatkov minulotýždňového snehu. Zvláštny prejav priazne od fanúšikov.
Tá trocha filmovej histórie môže sama o sebe lákať návštevníkov. Mňa by si však tento brnenský cintorín získal tak či tak. Po jednom z posledných záchvevov zimy, kedy napadal ťažký sneh, ležali v uličkách medzi náhrobkami polámané konáre cyprusov. Kráčala som v šedivom svetle zvyškami snehu, vyhýbala sa konárom a obdivovala dlhé aleje náhrobkov rôzneho tvaru, zdobnosti a z rôzneho obdobia. Prítmie cyprusov a ticho nedeľného poobedia tažilo. Odísť sa však nedalo. Veď posúďte sami.
Na pravom náhrobku predkovia Fritza Tugendhata, ktorý dal postaviť slávnu brnenskú Vilu Tugendhat.
V chladnom predjarnom počasí však pre mňa najfascinujúcejšie a zároveň najmrazivejšie boli fotografie zosnulých na náhrobkoch. A tak aj keď prsty na rukách už som pomaly necítila a v zadných radoch cintorína som osamela, kráčala som medzi náhrobkami, objavovala, dokumentovala a predstavovala si tú dobu, tie osudy, kde bývali, ako sa obliekali, kto boli ich príbuzní, a ako asi skončili oni...
Náhrobky, fotografie a ticho majestátneho cintorína. V ten deň pre mňa dokonalá kombinácia. Už teraz sa neviem dočkať objavovania ďalších fotografií a nových obrazov v nasledujúcom ročnom období. Na informačnom letáku píšu, že sa jedná o jeden z najkrajších židovských cintorínov v celej Európe, a mne po jednej šedivej prechádzke nezostáva nič iné, ako tomu veriť.
