Článkológia

Raz darmo, niekto sa s tým jednoducho narodí. Myslím s talentom na písanie. A len čo udrží pero v ruke a trochu si pocvičí jemnú motoriku, ostávajú po ňom len hárky popísaného papiera všade naokolo (neskôr kvantá textových súborov v počítači alebo napríklad aj článkov na blogu). To sú takzvaní " Mozart i". Článkoví virtuózi. Klasici. Všetky podnety zvonka zakomponujú do symfónie slov dokonalého článku. My ostatní smrteľníci im môžeme len závidieť. A nenápadne odkukovať a učiť sa.

Poznáte Raya Charlesa ? Áno, ten nevidiaci bluesovo-jazzový klavirista. Napriek tomu, že nevidel, svoju klávesnicu poznal dokonale. A vždy vedel, kam udrieť, ktorej klávesy sa dotknúť, aby sa v ľuďoch rozozneli tie správne pocity. Jeho hudba plakala alebo sa smiala, presne tak ako on. Niektorí blogeri to vedia tiež. Mnohí básnici a spisovatelia tým žijú. No vpliesť svoje bolesti, žiale a radosti do písaného textu nie je také jednoduché. Nie všetky naše pocity sú totiž príťažlivo spektakulárne. Mnohé sa radšej nenápadne schovávajú niekde v kúte a vôbec sa im nechce na svetlo sveta. Stvoriť z nich presvedčivý článok s vlastnou dušou je naozajstné umenie. Asi preto to nedokáže hocikto, len pravá umelecká duša.

Na začiatku som spomínala Hiromi. Táto japonská klaviristka a jej trojčlenná skupina ma dostala. Ich hudba bola raz snovo abstraktná, inokedy melodická, jazzovo "ukecaná" alebo tanečná. Hiromi vyzerala, akoby snímala atmosféru v sále alebo v sebe samej (veď aj na to mala tú správnu anténku ) a potom ju jednoducho zahrala. Hudba sa menila, krútila, chvíľu niekam zúfalo utekala, chvíľu len tak poskakovala na mieste. Alebo zamyslene sedela so zavretými očami a snívala... Existujú aj článkoví chameleóni. Podstata a forma ich článkov sa elegantne a bez námahy mení, no za všetkými je jedna a tá istá osobnosť. Možno strieda farby, snaží sa nás zmiasť, ale my ju aj tak vždy v článku objavíme. A to je dobre. Veď každý článok by mal byť poznačený tým, kto ho napíše. Iba tak môžeme autorovi uveriť.

Verte-neverte, ale natrafila som aj na veľmi zvláštne (aspoň mne) znejúcu kategóriu: popový klavirista. A určite si teraz nepredstavujte Richarda Rikkona. Skôr niekoho ako Elton John . Známy šoumen s excentrickým vkusom, o ktorého súkromnom živote máme možno viac informácií ako o jeho hudbe. Na vystúpeniach (a nielen tam) dokáže ľudí zabaviť vlastným zjavom a prejavom. To však neznamená, že jeho hudba nemá svoje kvality. Práve naopak- najlepšie na tom celom je to, že popový klavirista dokáže spojiť hudbu a zábavu. A prirodzene vtipný bloger dokáže napísať článok o hocičom, čo mu príde pod ruku, a nikdy to nezabudne okoreniť štipkou (aj dvoma štipkami) pravého nefalšovaného humoru. Klobúk dole!

Mohla by som spomenúť ešte množstvo skvelých klaviristov. Každý z nich by bol určite v niečom iný a výnimočný. A môj článok by bol potom tiež výnimočný. Dĺžkou. Takže už vám poviem len o jednom. Volá sa Jamie Cullum . Medzi fenomenálnymi jazzovými klaviristami všetkých čias by sa možno stratil (veď oproti nim je ešte len také "mláďa"), ale nie mne. Mne sa totiž veľmi páči. Keďže som (ešte chvíľku) teenagerka a zároveň sa tvárim ako jazzová fajnšmekerka, Jamie je pre mňa ekvivalent dievčenských teenagerských idolov typu...no, vlastne ani neviem kto sa teraz páči násťročným babám, takže si sem dosaďte nejakú najnovšiu chlapčenskú hviezdu (ja zatiaľ urobím prieskum:)). Ale podstatné na Jamiem je to, že je klavírny samouk. Jednoducho ho to vždy ťahalo za klavír, a tak študoval, počúval a cvičil. Viem si predstaviť, že začiatky boli ťažké. No vyvinul sa z neho jedinečný hudobník. A hrá mu to. To isté sa dá povedať o mnohých blogeroch. Možno neboli zo začiatku ani virtuózi, ani citliví umelci, ale vlastnou prácou dospeli k tomu, že im to teraz krásne píše. A sú pritom jednoducho sami sebou.

Jeden náš zutekaný profesor (nech mu je v anglickej zemi ľahko) nám na každej hodine opakoval základnú vetu celej psychológie: "Všetko je individuálne." Okrem toho, že je to veta cenená a vhodná pri maturite z psychológie, zišla sa mi aj teraz, pri hľadaní receptu na správny článok. Myslím si totiž, že "správny článok" je individuálny pojem. Dá sa o ňom polemizovať takisto ako napríklad o pojme "krása" alebo "šťastie" (staré zlaté argumentačky...). Jedno je však isté. Každý správny článok (akokoľvek ten pojem chápe daný človek) by mal mať nejakú pointu. Napríklad takúto: