Štvordňový hudobný sviatok v meste, ktoré je snáď najviac preslávenéulicou plnou "hospod" začal zľahka, elegantne a na úrovni vo štvrtok10.7. Hneď prvý koncert bol pre mňa zážitok. Počas podvečernýchpotuliek mestom sme si všimli nezvyklý zhluk ľudí pred kostolom (nie,nebola omša) a následne sme zistili, že sme práve objavili vysunutúfestivalovú kostolnú scénu. A v nej dvojicu Deva Premal a Miten, ktoríspoľahlivo učarovali plnému kostolu svojou pokojnou hudbou a spievanýmimantrami. Hviezdou prvého večera bol však nórsky saxofonista JanGarbarek...
...aspolu s ním bubeník Trilok Gurtu, vrhajúci divoké pohľady spoza svojichspektakulárnych bicí. Jeho sólo za použitia rôznych možných a nemožnýchčinelov a bubienkov vrátane nádoby s vodou som si obzvlášť užívala.
Piatoksa pre mňa začal opäť v kostole- tentokrát ho rozozvučala Indka žijúcav Kanade, Kiran Ahluwalia. Gitarista vedľa nej hrá obvykle jazz a je tojej manžel...
Slovenskáskupina Longital mi je blízka už len preto, že sa voľakedy volala DlhéDiely, takže sme boli niečo ako susedia. Koncert príjemný ako vždy. Ikeď speváčka Šina v maske naháňala trochu hrôzu....
Ďalšia piatková žena, ktorá ma dostala- Inga Liljeström. Všatičkách, s červeným slúchatkom a naboso si plávala po pódiu. Ako zrozprávky.
Okrem iného ju sprevádzal aj tento lesný elf, takže je to jasné...
Úplne iný zážitok boli v ten večer britskí Happy Mondays. Veselá, uletená elektrizujúca šou.
Vystúpenieskupiny Karimski Club s poľským základom a pestrou paletou hosťujúcichhudobníkov z celého sveta bolo jedno z mála, kde sme ani na chvíľunezaváhali, či ostať až do konca. A mne sa len potvrdilo, že mixovaniežánrov najlepšie s prímesou latina a jazzu vždy stojí za to.
Dandy Warhols vyzerali divne, ale zahrali mi Bohemian Like You, takže som bola spokojná.
Sobotanabitá zaujímavou hudbou bol deň, na ktorý sme sa tešili a zároveň sabáli, ako to všetko postíhame. Koncert môjho srdcového Dana Bártu,ktorý so skupinou Illustratosphere hral aj pesničky z nového albumuAnimage sme stihli a užili si. Všetko zatiaľ v poriadku.
Nasledovalďalší horúci tip v programe, Francúz Sergent Garcia a jeho latinobanda. Čakala som poriadnu tancovačku a rozhodne som nebolasklamaná.
Festivalovénadšenie poobede schladila búrka, našťastie do koncertu hlavnejfestivalovej hviezdy Sinéad O'Connor sa počasie ako-tak umúdrilo.Sinéad hrala komorne, v sprievode dvoch gitaristov (jeden sa v prípadepotreby menil na klaviristu aj flautistu). Nothing Compares 2U znelotrochu menej úžasne, ako si ho pamätám z rádia. Mala som pocit, žehlavná hviezda nebola úplne v poriadku. Možno bola prechladnutá a pretotaká chladná...
Sinéadovský spleen spoľahlivo rozptýlil mauretánsky pesničkár Daby Touré a jeho úžasný basák, ktorý sa celý čas usmieval.
Nedeľu,posledný festivalový deň, naštartovala Iva Bittová a jej elegantnákapela v kostole. Iva prišla v modrých šatách a červených lodičkách,ktoré však po pár pesničkách vyzula, po pódiu podobne ako Inga behalabosá, počas sól svojich hudobníkov im stála za chrbtom, alebovysedávala na zemi pod klavírom. Bez problémov rozhýbala ťažkývydýchaný vzduch v preplnenom kostole. Kým sme sa s koncertu presunulido hlavného areálu, spustila sa veterno-dažďovo-krúpovo-blesková smršť,ktorá celkom výrazne ovplyvnila ďalší priebeh festivalu.
Okremnespočetných jazier a jazierok pod pódiami, na chodníkoch a votvorených stanoch sa jej podarilo vyhodiť elektrinu na hlavnom pódiu.Koncert gospelového speváka Craiga Adamsa sa mal zrušiť. Craig svokalistkami však vypočuli skandovanie publika a na pódiu, z ktoréhotechnici odpratávali vodu, zaspievali bez mikrofónov a doprovodu, ledvaich bolo počuť cez vďačné tlieskanie zmoknutých divákov.
Jemnýdážď prakticky bez prestávky pokračoval až do večera, to nám všaknebránilo ísť si pozrieť skupinu reggae legiend pod hlavičkou ToshMeets Marley. Jamajčania pri pohľade na publikom v pršiplášťochneskrývali úsmevy a našu trpezlivosť odmenili slnečnou zmesounajväčších Bobových hitov. Čo tam po daždi!
Pripredstavovaní kapely sme o tomto farebnom gitaristovi začuli niečo ako"mladší" a "Marley", z čoho sme usúdili, že sme možno sledovali jednéhoz potomkov najznámejšieho reggae speváka... až neskôr sme sa dozvedeli,že dotyčný gitarista sa volá Junior Marvin. Škoda. Ale usmieval sakrásne.
Tentoklávesák s obligátnou červeno-zeleno-žltou pokrývkou hlavy mi bol celýčas sympatický a trochu známy... A potom mi to došlo. Jamajský BobbyMcFerrin.
Bodkuza festivalom (veľkú a výraznú) vypálili gypsy pankáči Gogol Bordellopod vedením šialenca Eugena Hutza, ktorého som spoznala vo filmeEverything Is Illuminated. Na rozdiel od zadumanej atmosféry filmu (aknihy, ktorá patrí k mojím najobľúbenejším) bol koncert poriadna spúšť.A veď prečo nie. Heslo "Po mne potopa" tu bolo splnené, pretožerozmáčané publikum tancovalo o dušu a vytrvalý dážď už zjavne nikomuneprekážal.
ZOstravy som odchádzala premrznutá, mokrá a unavená. Ale mojerozhodnutie, že Colours vyskúšam, aby som sa mohla o rok vrátiť naPohodu bez výčitiek svedomia, že niekde prichádzam o niečo lepšie, jeohrozené. Možno budúce leto skúsim dva festivaly...
