O zakliatom kráľovstve a strašnom požieračovi času

V mojom okolí sa všetci sťažujú na školu. Toľko povinností, nič nestíhame! Takto sa začínajú všetky rozhovory s kamarátmi (samozrejme za predpokladu že si na nejaký ten rozhovor vôbec nájdeme čas...):
- Ahoj! Ako sa máš? Máš čas? Skočíme niekam na kávu...
- Jé, ahoj, rada by som ale mám toho toľko v škole / v robote / na kurze štrikovania... Som nevyspatá, nestíham, pozri aké mám kruhy pod očami, zajtra mám písomku zo špecifickej imunitnej reakcie a z komplexných čísel...
No verili by ste tomu? Ja bohužiaľ áno, stretávam sa s tým každý deň. A som si istá že to nie je nič výnimočné ani inde, mimo mojej časovo náročnej a nesmierne vyčerpávajúcej školy. Požierač času teda naozaj žije medzi nami a pripravuje nás o všetky životné radosti. Ako mu čeliť?

V prvom rade si to treba priznať. Áno, stala som sa obeťou strašnej potvory. Nakazila som sa mátožným pohybom, chronickým zívaním, ospalým pohľadom, prípadne uponáhľanou chôdzou. Celý deň mi len tak preletí, večer si ani nespomeniem či svietilo slnko alebo padali traktory. Pamätám si len, že som toho urobila žalostne málo a počas spánku ma ničia nočné mory o kope povinností, ktorá ma pomaly požiera.

Spoznali ste sa? Ak nie, ste šťastný človek. Ak áno, nezúfajte, nič nie je stratené. Už len to, že ste sa prehrýzli týmto článkom až sem, je dobré znamenie:) Začnite zvoľna. Skúste sa ráno, predtým než nabehnete na denný kolotoč, pozrieť z okna. Poobdivujte odlesk lúčov ranného slnka alebo jemný opar vznášajúci sa ulicami. Zhlboka sa nadýchnite a ponorte sa do života. Snažte sa rozdeliť si povinnosti tak, aby vám ostalo trochu času pre seba. Ak si hovoríte, že sa to nedá, porozmýšľajte. Koľko času denne strávite tým, že sa sťažujete ako nič nestíhate? No vidíte. Skúste sa radšej natiahnuť a chvíľu len tak ležať, počúvať hudbu a relaxovať. Alebo cestou domov zdvihnite hlavu a poobzerajte sa. Všimli ste si niekedy, aký pekný je ten dom, okolo ktorého chodievate každý deň? Alebo ako šumia listy na stromoch v parku?

Ja som si to všimla. Treba povedať, že len prednedávnom, ale stálo to za to. Svet zrazu začal vyzerať úplne inak, prívetivejšie. A už ma nestrašili žiadne príšery. Uvedomila som si, že všetko je len vo mne, len ja som bola zakliata. Preto som nič nestíhala, nevládala, bola smutná. No stačilo naozaj chcieť, a zrazu som stíhala všetko a prišla som aj na to, čo znamená tešiť sa zo života. A nepotrebovala som k tomu ani čarovného princa!