Óda na krasokorčuľovanie, žalospev pre hokejistov

Zimné športy ma donedávna vôbec nezaujímali. Ani tie ľadové korčuliarske, teda hokej a krasokorčuľovanie. Všetko sa to začalo Petrohradom. Medzi babami vtedy leteli hokejisti a ja som samozrejme nechcela byť pozadu, keď sa hovorilo o Šatanovom peknom úsmeve a Lašákových kučeravých vlasoch. A k tomu všetkému nám to tam predsa išlo! Až tak, že sme sa zrazu ocitli vo finále... A odvtedy sa to so mnou viezlo. K hokeju potom, sama neviem ako, pribudlo krasokorčuľovanie. Zo začiatku iba ako niečo, na čo sa pekne pozerá. Postupne sa však aj z týchto prenosov pre mňa stali drámy, ktoré som musela vidieť až do konca.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Pár rokov po sebe som mala to šťastie, že práve počas hokejových majstrovstiev sveta som bola v zahraničí. Vo všeobecnosti by to nemal byť problém, veď športové kanály majú všade. Problémom bolo to, že moje zahraničie sa volalo Francúzsko. A záujem Francúzov o hokej je porovnateľný napríklad so záujmom Slovákov o kriket. Alebo o americký futbal. Takže celé moje fanúšikovanie prebiehalo cez SMS-ky. Deň, kedy hráme zápas. Nespočetné pohľady na hodinky. Už to začalo! Beh k mobilu. Hypnotizovanie displeja. SMS-ka- Gól!!! Moja hostiteľská rodina ma len nechápavo sledovala. Veď čo už môže byť také vzrušujúce na nejakom hokeji? Ničomu nerozumeli...

Celoslovenskému hokejovému nadšeniu rozumejú asi iba Slováci. Takisto ako návalom patriotizmu (vieme my vôbec, čo to znamená?) po našich úspechoch. Pamätám sa veľmi dobre na náš majstrovský rok. Bola som na Námestí SNP, videla som tam finále, zažila som pocit, keď po tom krásnom víťaznom góle vykríklo niekoľko tisíc ľudí a šťastie zaplavilo celé námestie. Cudzí ľudia sa objímali, skákali a spevali We Are The Champions. Nikomu nevadilo, že je to tisíckrát obohratá pesnička, ktorú púšťajú aj víťazom školského turnaja v stolnom tenise, vtedy to bola jednoducho "naša" pieseň. Naše boli aj slovenské vlajky, ktoré sme hrdo nosili po uliciach a mávali s nimi z okien. A jeden euforický pán, ktorý len tak sám od seba začal viesť oslavný monológ v električke, to krásne vystihol. Spýtal sa nás spolucestujúcich: "Viete, aká je najľahšia otázka v televíznom kvíze? -Čo je najkrajšia vec na svete? -Usmiate Slovensko!"

Tieto olympijské hry boli pre hokejistov aj ich fanúšikov plné očakávaní. Podarí sa napraviť neúspechy z predchádzajúcich olympiád? Siahne si náš tím konečne na medaily? Nebodaj aj zlaté? Všetko bolo otvorené. A Slováci tajne dúfali, že zas na chvíľu budú môcť byť hrdí na svojich hokejových hrdinov. Začalo to sľubne. Boli sme nezastaviteľní. Systematicky sme likvidovali všetkých skupinových súperov. Hviezdili sme, excelovali sme. Aspoň mne to tak pripadalo. Zlaté sny začali byť dotieravejšie a už vôbec nie tajne skrývané v kútiku duše. Samozrejme, všetko je to o jednom zápase. Štvrťfinálovom. A v ňom sme stretli Čechov. Im sa pre zmenu v skupine nedarilo. Poprehrávali, čo sa dalo, akurát s Talianmi a Nemcami im to "nevyšlo". Takže podľa správnosti by sme mali pokračovať v našej spanilej jazde a zvalcovať nepresvedčivých Čechov. Nakoniec však bolo všetko inak. Princíp "podľa správnosti" zjavne v hokeji nefunguje.

Čo sa týka krasokorčuľovania, tam neboli takmer žiadne pochybnosti o tom, ktorá krajina "zhrabne" všetko zlato. No a Rusi naozaj povyhrávali zlaté medaily vo všetkých disciplínach. Až na jednu. Ženské krasokorčuliarske finále bolo na programe po našom prehratom štvrťfinálovom zápase. Umeleckým zážitkom a zhliadnutím zlatej jazdy Iriny Sluckej som si chcela vyliečiť hokejové sklamanie. A zas bolo všetko inak. Irina Slucká v ten večer jednoducho nestačila. Nestačila na étericko-očarujúcu jazdu z Japonska a ani na statočné talentované pätnástky a šestnástky, ktoré ma neprestávali udivovať. Svojimi výkonmi zatieňovali niektoré podstatne staršie a skúsenejšie kolegyne. Jednoducho, ženské krasokorčuľovanie ma dostalo. Bola to prehliadka individuálnej sily, sebavedomia, ale aj krehkosti a zraniteľnosti. A na tie piruety sa tak dobre pozerá...

Celkový dojem z "mojich" olympijskych športov bol pozitívny. Krasokorčuľovanie- úžasné, hokej- aspoň v tej skupine sme boli naozaj dobrí. Takže v podstate som spokojná. Len včera som mala hrozný sen. Vlastne ani nebol taký hrozný, len smutný. Snívalo sa mi, že sme nakoniec vyrovnali. Dali sme tým Čechom aj druhý gól! Tesne pred koncom tretej tretiny. A aký pekný! Tak som sa z neho tešila, že som si v prvej chvíli ani neuvedomila, že ten zápas v skutočnosti skončil úplne inak...

Veronika Vlčková

Veronika Vlčková

Bloger 
  • Počet článkov:  120
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík:  Priv(i)ateVietor v hlaveKam ma odvialoPíšem svetlomA iné (vý)plody

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu