Čo sme vyskúmali v ústave

Pred pár mesiacmi sme boli na exkurzii. Tá budova musela byť postavená už dávno za starého režimu. Nápis "Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie" tej starej kocke vôbec nedodával šarm, skôr naopak. Dnu sa mi ani trochu nechcelo. Bála som sa strohých opatrovateliek v bielych plášťoch a detí so skleným pohľadom. Do mysle sa mi nasťahoval obraz horiaceho ústavu z filmu Rekviem pro panenku . Mohlo mi napadnúť, že realita má väčšinou od mojich filmových predstáv poriadne ďaleko.

Počas necelých dvoch hodín, ktoré som strávila vo výskumnom ústave som pochopila, že jediné stopy po socializme tu nesie "tá stará kocka" a jej zariadenie. Myšlienky a srdcia za tým všetkým sú úplne nesocialistické. Ústav bol založený v roku 1964, v čase, keď sa väčšina postihnutých detí nenápadne odsúvala do kaštieľov ďaleko od civilizácie. Osoby, ktoré nedokázali zodpovedne plniť päťročné plány, zjavne neboli v spoločnosti žiadané. V takýchto podmienkach zázračným spôsobom vznikol Výskumný ústav a hlavne s ním spojené Detské centrum, ktoré sa usiluje o integráciu postihnutých (napríklad aj formou integrovanej škôlky) a pomoc pri ich výchove. Deti pritom žijú doma, s rodičmi, nie niekde na konci sveta, bez kontaktu s "normálnymi" ľuďmi.

Naša návšteva v Detskom centre bola hlavne prednášková. Rozhodne to však nebolo len o strohých informáciach, faktoch, holých vetách. Na úvod nám jedna psychologička porozprávala o začiatkoch a fungovaní centra. Hovorila síce vecne a bez veľkých emócií, ale za jej rozprávaním sa dali vytušiť všetky problémy, ktoré celý ústav sprevádzali, komplikácie, nedostatok financií (ten bol koniec koncov zrejmý už len pri pohľade na miestnosť, v ktorej sme sedeli- hračky na policiach mi pripomínali tie, s ktorými sa hrávali ešte moji rodičia). A ona napriek tomu žije len pre tú socíkovskú budovu, len pre tie deti a ich problémy už pekných pár rokov.

Následne sme si vypočuli špeciálneho pedagóga pracujúceho s problémovými deťmi a ďalšieho, ktorý sa venuje nadaným žiakom. Obaja boli obdivuhodní. Ten prvý ľahkosťou a nadhľadom, s akým rozprával o pre nás nepredstaviteľných problémoch, keď dieťa nedokáže prečítať jednoduchý text alebo nezvláda základné počty a k tomu má napríklad ešte prehnane ambicióznu matku. Alebo učiteľku, ktorá ho tyranizuje pred všetkými spolužiakmi. Do tohto potom príde on, špeciálny pedagóg, a musí celú situáciu riešiť. Upokojiť matku a šetrne jej vysvetliť, že jej syn bohužiaľ naozaj nebude atómový fyzik. Spacifikovať učiteľku, ktorá sa následne rozplače, prípadne je agresívna (kto si to dovoľuje zasahovať do jej výchovných metód!). A samozrejme pomôcť samotnému dieťaťu, ktoré je (vôbec nie prekvapivo) v hroznom psychickom stave. A on to podstupuje dennodenne a stále dokáže byť veselý! Druhý pedagóg, ten talentový, bol zas obdivuhodne oddaný šikovným deťom a práci s nimi. Organizoval tábory, vytváral podmienky pre slobodný rozlet svojich malých géniov. Oni to totiž tiež často nemajú v živote ľahké...

Celú exkurziu sme zakončili návštevou v škôlke. Na prvý pohľad vyzerala úplne normálne. Malé stoly a stoličky, kopa hračiek, kresliace deti. Len pri pozornejšom pohľade si človek všimol, že niektoré obrázky boli trochu zvláštne. A aj niektoré deti. Ale iba trošku a ostatné deti vôbec nevyzerali, že im to vadí. Cítila som sa medzi tým malým nábytkom a malými človiečikmi ako nejaký nešikovný obor, a tak som radšej po chvíli vycúvala von. Ešte pred odchodom sa nás však psychologička spýtala, koľko zo škôlkárov bolo podľa nás postihnutých. Nevedeli sme, iba sme tipovali. Skutočné číslo bolo ešte o niečo vyššie ako naše tipy. "Vidíte. A to je cieľom integrovanej škôlky." S týmito slovami sa s nami rozlúčila. A ja som si uvedomila, že takýchto škôlok by malo byť omnoho viac. Lebo my "normálni" ešte stále nevieme žiť s postihnutými ľuďmi. A to nie je vôbec normálne.