Kontakt s pacientami v nemocnici je pre vysokoškolsky vzdelaného človeka veľmi inšpiratívny. Okrem toho, že vidím tisíc spôsobov, ako sa vyrovnať so svojím ochorením, ako zvládnuť fyzickú nepohodu, ako sa stratiť či nestratiť v sebaľútosti (mám pocit, že sa dá oboje, bez ohľadu na vážnosť diagnózy), vidím tiež, ako priepasť vo vzdelaní môže, ale nemusí zabrániť tomu, aby som si so spolupacientami mala o čom pokecať. Často sa stáva, že narazím, že moje záujmy sú jednoducho diametrálne odlišné (napríklad by som v rozhovore nemohla použiť slovo diametrálne, vyslúžila by som si tak akurát zdvihnuté obočie). Ešte viac sa mi ale páči, keď nájdem spoločnú nôtu i napriek odlišným záujmom.
A tak som sa bavila napríklad s učiteľkou v materskej škôlke (nenechajte sa pomýliť, práve toto bolo svojho času i mnou vysnívané zamestnanie. Akurát sa to posunulo viac psychologickým smerom). Bavili sme sa o tom, ako funguje prax a aké sú byrokratické požiadavky. Čo je niečo, čo vnímam po veľmi krátkej skúsenosti ako najväčší problém nielen v školstve, ale i tak nejak všeobecne v rôznych ustanovizniach. Niekto "hore" určí pravidlá, podľa ktorých by mali tí v praxi fungovať a dodržiavať ich. Samozrejme prax funguje väčšinou inak a pravidlá zhora všetko len komplikujú.
Čo s tým? Logické by bolo dosadiť "nahor" ľudí z praxe, ktorí vedia, ako to skutočne chodí v konkrétnom odvetví, čo je potrebné zmeniť, vylepšiť a čo prípadne nechať tak, pretože to funguje. Tak by sa byrokracia stala osvietenou a svet by sa zmenil k lepšiemu. A nemyslite si. Som síce naivný idealista, ale nie natoľko, aby som si myslela, že som jediná s takouto myšlienkou. Prečo to teda už nefunguje? A svet nie je lepší?
Napríklad preto, že my pešiaci len málokedy zasiahneme do chodu veľkého sveta. Niekedy sa to podarí, to sú tí odvážni jedinci, ktorí povstanú, majú myšlienku i odhodlanie a niečo sa stane, ale myslím si, že tichá väčšina je rada, že je tichou väčšinou. V mojich očiach sa totiž zasahovanie do chodu veľkého sveta viaže s túžbou po moci. A po moci netúžia naivní idealisti. Práve naopak.
Dôležité je ale zachovať si nádej. A tak som prišla na to, že i ako naivný idealista, ktorý netúži po moci, nemá drive k tomu, aby menil svet "zhora", nemusím byť úplne pasívna. Nedávno som sa zamýšľala nad tým, ako veľmi si vieme všímať negatívne javy okolo seba a neoceňujeme tie pozitívne. A myslím tým teraz javy každodenné, ako napríklad váš partner, ktorý povysáva. Moje staré ja by mu povedalo: "No, ale v tom kúte ešte ostalo trochu prachu, vidíš?" Moje nové ja už vie, že na trochu prachu v kúte sa môže vykašľať a hlavne má partnera OCENIŤ. Slovne, skutkom, čímkoľvek, čo partner bude vnímať ako ocenenie.
Nie je to pre mňa jednoduché. Neviem, či je to mnou konkrétne, alebo našou kultúrou, ktorá narozdiel napríklad od tej americkej nie je zvyknutá byť bezhlavo pozitívna: "Skvele! Povysával si to skvele, miláčik!" Nič samozrejme netreba preháňať. Môj svet je ale lepší, odkedy sa snažím viac oceňovať a menej kritizovať ľudí okolo seba. Nebol by taký i ten váš? Skúste to. Nezabúdajte na nádej.
