Moja modrá, napoly zničená lampa z obchodného domu Ikea teraz stojí na balkónovom okne a priťahuje nočný hmyz. Obloha bola taká ružová a vzduch taký sladký, že nešlo inak. Kniha mi tentokrát nie je len dekou. Ako kompromis medzi povinnosťou a vytúženou beletriou si čítam o zážitkoch starého terapeuta, o tom, ako veľmi sa dá ľuďom pomôcť, keď ich počúvate. Myslím skutočne počúvate. Rozdiel medzi počúvaním a počúvaním môže byť totiž nesmierny.
Zamýšľam sa nad tým, aká zvláštna je kombinácia psychológ- spisovateľ. A ako sa mi páči, opantáva myseľ. Písať knihy, ktoré vťahujú a pritom vzdelávajú, citovať na prednáškach veľkých klasikov literatúry z hlavy, vo viacerých prípadoch aj s číslom strany... Ten pán profesor je krásny starý človek. Pri takých sa vždy zasnívam... Snívam sny o aktívnej starobe, múdrosti a duševnom pokoji. O láskavosti a úcte. A vybaví sa mi ten budhistický mních, ktorý sedel na lavičke pred synagógou v Šamoríne, zatiaľčo jeho kolegovia pracovali vo vnútri na mandale. Oranžové rúcho výrazne kontrastovalo s šedivým kameňom za ním a on šíril okolo seba esenciu jeho pokojného úsmevu. To oranžové teplo v duši si stále pamätám.
Myšlienky o duševnej harmónii sú v dokonalom súlade s jemnými vzormi na oblohe, s pokojom, ktorý sa rozlieva nad týmto kúskom mesta, so západom slnka. Stránky knihy mi osvetľuje lampička a postupne, ako okolné svetlá zhasínajú a obloha tmavne, stávam sa ja a moja kniha na balkóne jediným žiarivým bodom v temnote. Okolný svet je redukovaný na zvuky- kroky, smiech, hádka kdesi za oknom, uzmierovanie, arabská hudba s tradičným a obľúbeným textom: "Habiiibi, habiiibi..." Pokiaľ ide o mňa, môžem byť v tejto chvíli na balkóne starého brnenského bytu. Ale aj v krajine, kde káva vonia kardamónom alebo v rozprávkovom svete, kde je povolené byť celý život šťastný a starne sa zásadne aktívne, do buddhistickej krásy.
