Včera sme sa s Míšou stretli na pravidelnej prednáške o divadle a réžii a dramaturgii a montáži a jednote priestoru a času. Minulý týždeň sme sa rozprávali o balerínkach. Tých topánkach, teda. A včera sme obe dobaletili do posluchárny (taká stupňovitá ako v amerických filmoch) a viali modrými sukňami. Tak bolo pekne. A to ešte pred pár týždňami na nás cestou na obed padal studený polystyrén. Baleríny vpred!
Minulý týždeň som sa ešte dozvedela, že Nikola Šuhaj z Balady pre banditu má tetovanie okolo bradavky. To ste určite nevedeli. Skáče po stole, šialene sa smeje a spieva nežne. V divadle cítiť umelý dym a banditi a banditky sa vám milujú za chrbtom, ak práve nespievajú a nekúpu sa v rieke. Derbakovi preskakuje hlas a chlapec v bielej košieľke má biele vlasy a my sa nevieme dohodnúť, či má parochňu alebo to akože sú jeho...
Kráčam po uliciach a počúvam "náhodnú hudbu", nechávam si náhodne modulovať náladu, večer v krčme si dávam jahodové pivo (koľká romantika). Prvýkrát chutnám pizzu z okienka za 25. Nechám sa zlákať na čiernobiely film v Arte, s tým, ktorého vidím párkrát za týždeň, vymeníme si vždy deväť a viac bozkov a každý niekam bežíme. A ja som spokojná. A mačky sa tiež majú dobre...
