Som človek systematický, a tak som pred mojím odchodom na Erazmus nechcela nič nechať na náhode. Informovala som sa u všetkých kamarátok, ktoré už majú túto skúsenosť za sebou: Zvládnem školu v cudzom jazyku? Dohovorím sa s Erazmákmi? Skamarátim sa s Erazmákmi? Vydrží mi vzťah i na diaľku? Stojí to za to? Prežijem? Odpovede sa pohybovali v rozmedzí od "Áno." po "ÁNO!!!" Trochu ma to ukľudnilo. Balila som sa s pozitívnymi očakávaniami a až tak ma nemrzelo, že som si ani nestihla zopakovať základy francúzskej gramatiky. Veď podľa správ ostatných sa do toho aj tak rýchlo dostanem.
Nie všetko, čo som sa dozvedela, však boli pozitívne správy. Negatíva študijného pobytu v zahraničí existujú. Zo skúseností mojich kamarátok sa týkajú výhradne odchodu domov. "Kamaráti ti prídu nudní, mesto škaredé, ty si sa niekam posunula a doma je všetko presne také isté, ako predtým." Niektorí holandskí erazmácki adepti vraj dokonca pred odchodom do zahraničia absolvujú informačnú prednášku, na ktorej ich bez obalu pripravujú na to, že "keď sa vrátia, budú mať depku". A tak som sa dostala k termínu "post-erazmus syndróm" alebo poerazmácka depresia. Ani som nevedela, či ma má tešiť alebo desiť, že ide o termín, ktorý sa dá dokonca vygoogliť.
A nielen to. Na svete je už i diplomová práca nazvaná "Antropológia študenta Erazmu" od talianskej študentky sociológie. Nepochybne i ako reakcia na jej vlastný študijný pobyt... Doma mi to prišlo trochu prehnané, takto hĺbkovo sa zaoberať niečím tak jednoduchým ako niekoľkomesačným pobytom v zahraničí. Dnes, po dvoch týždňoch v Belgicku, už začínam trochu chápať. Niečo na tom Erazme musí byť, keď študenti, prvý deň neistí, melancholickí, stratení, už po pár dňoch majú 30 nových priateľov na Facebooku a rozmýšľajú spoločne nad tým, ako rýchlo ten pobyt ubehne a aká je to škoda. Ulice sa veľmi rýchlo začnú spájať do plastickej mapy nového mesta a cesty autobusom už nie sú cestami do neznáma.
Spätne sa až usmievam, keď si spomeniem na svoju prvú jazdu autobusom z mesta na internáty. Ráno som sa rozlúčila s rodičmi, strávila deň na univerzite s množstvom nových tvárí, prvýkrát si nakúpila v novom supermarkete s erazmáckym kolegom a sama nastúpila na neznámu linku. Náhodný výber na mojom prehrávači vyberal výhradne len melancholické pesničky. Zúrivo som preskakovala z jednej na druhú - nepomáhalo to. Nakoniec som prehrávač radšej vypla, melanchólia v hlave však ostala. O dva dni na to bol krásny slnečný deň, na perách som stále cítila chuť škoricovej gofry a pred sebou otvárajúce sa horizonty. Nastúpila som do autobusu, náhodný výber sa naladil na veselú latino-vlnu a ja som spoza okna spokojne sledovala čoraz známejšie okolie, mysliac na vetu ďalšej z mojich skúsených kamarátok: "Svet sa ti bude zdať taký malý... A všetko také dostupné!" Už sa teším.
Za predané skúsenosti ďakujem Zuzke, Páji, Terke, Broni i ďalším...
