Bolo to sklamanie. Už niekoľko dní bol ten prvý sneh cítiť vo vzduchu, a tak som nič nenechala na náhode a poctivo sledovala predpoveď počasia, podľa ktorej vytúženým dňom bielej prikrývky mala byť sobota. Dnes. Dnes ráno. Dospávala som spánkový deficit posledných dní, takže sa mi príliš skoro z postele nechcelo. Ruch vo vedľajšej izbe ma zobudil niekedy okolo ôsmej, príliš skoro... Za normálnych okolností by som pokojne spala ďalej, ale myšlienka na prvý sneh ma prinútila otvoriť oči. Chvíľka napätia... za oknami svietilo slnko. Po snehu ani stopy a biele mráčiky kde-tu roztrúsené po svetlomodrej oblohe rozhodne bielu pokrývku nesľubovali.
Časový posun o hodinu neskôr. Budík. Chystala som sa vstať a vrhnúť sa do víru denných povinností, zmierená s tým, že dnes sa snehu už nedočkám. A za oknom... nebolo vidieť vôbec nič. Len chumelicu. Slnko sa niekde schovalo a vládu nad oblohou prevzali šedivé mračná, ktoré usilovne cukrovali pred hodinou ešte "skoro letnú krajinu". Je zvláštne mať v takej chvíli nadprirodzené myšlienky?
Po pár desiatkach minút krásneho chumelenia sa mraky dali na ústup, a keď spoza nich znova vykuklo slnko, namiesto snehu začali padať hviezdy.
Na dvore hneď pod balkónom rastie jabloň (keď ešte pár rokov vydržíme, budeme môcť zbierať jablká naklonení cez zábradlie....). Mraky ju nezabudli poriadne pocukrovať.
A presne ako v Jakubiskovom "Sedím si na konári a je mi dobre", na bielych konároch, len tak kvôli kráse, ostalo pár krvavočervených jabĺk.
A potom, že počas snenia sa nedajú plniť želania. Napríklad vysnívať si sneh...
