Jedným z dôsledkov mojej dvojitej príslušnosti je istá nevyhranenosť. Zatiaľ sa necítim ani na dovolenku na Kanároch, ani na dva týždne v ukrajinských horách. Možno to raz príde. Momentálne sa snažím hľadať kompromisy a pohybovať sa vo všetkých prostrediach s istou eleganciou. Čo tým chcem povedať? Ide o koncept, nad ktorým sa zamýšľam už dlhšie a ktorý Francúzi označili jednoducho ako „art de vivre". V praxi to pre mňa znamená, že na návšteve v ľubovoľnej svetovej metropole neblúdim zúfalo ulicami s mapou v rukách, hľadajúc sochu/kostol/inú pamiatku zmienenú v turistickom sprievodcovi. Namiesto toho blúdim ulicami pokojne, bez zjavného cieľa ale so zjavným potešením, keď svieti slnko, zapadnem do najbližšieho parku a keď prší, do najbližšej kaviarne. Ako bonus väčšinou počas bezcieľneho blúdenia narazím na všetky dôležité pamiatky alebo ešte lepšie, na opustenej ulici si ma pozve do dielne miestny sklár a nechá ma vyfúknuť si vlastnú guličku. A dodá niekoľko tipov, ktoré nenájdem v žiadnom sprievodcovi.
Nadobudnúť tento typ elegancie znamenalo pre mňa istú životnú cestu (a stále si myslím, že mám čo doháňať). Možno to súvisí so skúsenosťami, možno so sebavedomím, možno je to kombinácia viacerých faktorov. V každom prípade, v poslednej dobe som sa stretla s ľuďmi, pri ktorých mi napadlo jediné: Niekto sa s eleganciou narodí, niekto sa jej nenaučí do konca života.
Niekedy sú takí ľudia komickí, pri najhoršom občas trochu otravní. Ako ten erazmácky mladý muž, ktorý so mnou chodí na francúzštinu, v každej vete povie minimálne tri-štyrikrát „ako by som to povedal", má prerastené vlasy gelované v dávno zabudnutom štýle z éry Backstreet Boys a chodí behávať. Na čom by nebolo nič zlé, internáty sú hneď vedľa lesa a jogging tu praktikuje značné množstvo Erazmákov. Erazmáci však väčšinou vybehnú z budovy so slúchatkami a vzďaľujú sa ľahkým poklusom, vrátia sa o pol hodinu až hodinu a vyzerajú spokojne. Mladý nagelovaný muž vybieha z budovy s headsetom, mikrofón úplne nelogicky a smiešne trčiaci z hlavy. Namiesto poklusu volí tempo štvanej zvere, trup nebezpečne naklonený dopredu, takže vždy, keď ho vidím z okna, vydesene premýšľam, či sa v budove nestal nejaký zločin. Premožený svojim smrtiacim tempom, mladý muž docvála o necelú štvrťhodinu naspäť, tváriac sa utrápene.
Horším prípadom je, keď niekomu chýba základná elegancia (v tomto prípade by sa skôr dalo povedať decentnosť a slušnosť) v správaní a pri vedení rozhovoru. Francúz študujúci v Belgicku a pochádzajúci z Novej Kaledónie. Prvá veta po predstavení, víťazoslávne a s veľkým prehľadom: „Si Bulharka, však?" Záporne krútim hlavou. Dobre viem, že môj prízvuk nie je dokonalý, ale upozorňovať na to hneď takto na začiatku... A tá sebaistota! Druhé stretnutie prebehlo v autobuse, počas konverzácie s kamarátmi som si uvedomila, že sa niekto nakláňa cez operadlo hneď vedľa mojej hlavy a bez slova nás počúva. Zarazene sa otočím, po chvíli votrelca zaradím a pozdravím, čakajúc vysvetlenie. Votrelec odzdraví a ďalej bez slova počúva náš rozhovor, naklonený na mojom operadle. Po chvíli, nenútene mi skáčuc do reči: „Prosím ťa, pripomeň mi, aké je prvé písmeno tvojho krsného mena...?" Tiež mám problém zapamätať si niektoré mená, ale pripomínať si ich takto? Po indícii votrelec skloní hlavu na operadlo a zúrivo premýšľa. Som rada a pokračujem v konverzácii. Netrvá to však dlho. „A to si ty, tá židovka? Niekto mi hovoril, že máte na internátoch židovku..." Opäť záporne krútim hlavou, moje obočie chtiac-nechtiac putuje nahor. Pýtate sa niečo také takmer cudzieho človeka? Obočie vzápätí vystrelí na maximum, keď sa ma spýta: „A patríš k extrémnej pravici?" Chvíľu predtým som totiž s kamarátmi hovorila o odznaku symbolizujúcom odpor k ultrapravicovej ideológii. Votrelec zjavne počul len časť informácie. Tentokrát sa neuspokojím len s pokrútením hlavou: „Nie. A čo to je za otázka?" „To len tak, zo srandy..." Treba podotknúť, že ide o človeka, ktorý je už oveľa bližšie tridsiatke ako puberte. A mňa osobne by takáto otázka nepobavila ani vtedy.
Ponaučenie? Ak sa sem náhodou dočítal nejaký adolescent, prosím, v žiadnom prípade nepoužívajte vyššie zmienené otázky pri nadväzovaní konverzácie s opačným pohlavím. Namiesto príjemnej zaujatosti vzbudíte úplne opačnú reakciu. Nagelovaný čestný člen skupiny Backstreet Boys bol iba komický. Občas trochu otravný. Votrelec z Novej Kaledónie je však niečo viac. Okrem silnej podráždenosti (a to som bežne skôr flegmatik) dokázal vo mne vzbudiť ľútosť. To keď mi sused z Maroka, vyštudovaný psychoanalytik, povedal: „Viem, že je otravný a divný. Veľa rozpráva a pozýva sa sem sám. Napriek tomu ho však nikdy u mňa neodmietnem... Veď okrem nás nemá asi vôbec nikoho." Čo sa týka tolerancie a trpezlivosti, mám sa od suseda z Maroka ešte čo učiť.
