Filmovonocoví ľudia

Asi už viem, prečo mám tak rada celonočný pobyt v kine. Znamená pre mňa koncentrované a dlhotrvajúce rozochvenie. Také, ktoré zažívam pri filmoch, ktoré stoja za to. Poznáte ten pocit, keď odchádzate po kine domov, a namiesto vonkajšej reality (napríklad v podobe preplnenej električky) vnímate neskutočný svet pohyblivých obrázkov? Zrazu máte myšlienky, ktoré nepatria vám, ale ľubovoľnej filmovej postave, zažívate jej pocity, ktoré tak získavajú reálnu podobu. Film sa stáva skutočnosťou. A hudba vo vašej duši je podkladom k záverečným titulkom. Spravidla je zasnená, romantická, melancholická alebo jednoducho pompézna. Titulky bežia a vám v hlave znie váš súkromný filmový soundtrack.

Nuž a čo tí filmovonocoví ľudia? Sú to špecifické tvory. Majú špecifické účesy, špecifické oblečenie (často zaváňajúce francúzskou nedbalou eleganciou a šarmom) a špecifické atmosférické vyžarovanie. Sála z nich atmosféra filmovej noci. Cítiť to v kinosále, v zvedavom očakávaní pred začiatkom predstavenia, v dychtivom hltaní tých veľkých obrazov a slov, v momente strnulého úžasu a vzápätí v kolektívnom výdychu po každom dobrom filme. Cítiť to aj cez prestávky, pri spoločnom popíjaní kávy o tretej v noci a pri pojedaní ranných croissantov o šiestej. Sú to oni, filmovonocoví ľudia, ktorí tvoria filmovú noc. Dávajú jej zmysel. A strážia jej jedinečnosť.

Niekedy sa zamýšľam nad tým, či ich nemožno nájsť aj niekde inde. Stretnúť filmovonocového človeka cez deň na ulici. Zabaviť sa na tom, ako krásne vytŕča z davu, usmiať sa naňho a predať mu tak tajnú správu:" Som v tom s tebou! Beznádejný filmofil a nočný živel ako ty..." Ja verím, že existujú, že sa neschovávajú celý rok na nejakom tajnom mieste, z ktorého vychádzajú len pri jednej výnimočnej príležitosti. Dokonca mám pocit, že pár takých ľudí poznám. Aj tak sa mi však zdá, že filmovonocoví ľudia sú ohrozený druh. Alebo len na nich nemám šťastie?

...Ráno, keď väčšina normálnych občanov ešte sladko spala (len pár psíčkarov sa osamotene prechádzalo po uliciach), kráčala som domov, jemne sa potácajúc. Asi som vypila málo kávy a zeleného čajíka. Vstrebávala som do seba nočné zážitky a snažila sa zapamätať si filmy, ktoré som videla. Všetko sa mi prelínalo a miešalo do jednej veľkej filmovej koláže, ale vôbec mi to nevadilo. Moja koláž sa mi jednoducho páčila. Len niečím som si chcela byť istá. Že tých filmovonocových ľudí stretnem zas o rok...