Freud, Da Vinci a jungiánska analýza Americkej krásy

Teda, hlavne v literatúre. Jeden z prvých študijných materiálov, ktorými prišiel pod ruky, bola jungiánska analýza filmu Americká krása.Vedeli ste, že v mene hlavnej postavy je skrytý jeho úbohý psychickýstav na začiatku filmu? Lester Burnham totiž stratil všetko, pre čo saoplatí žiť. V skutočnosti je teda "lesser", čiže menší a "burnout",vyhorený. Postava Lesterovho suseda, mladého muža, s ktorým nanepodarenom večierku pri zadnom vchode tajne fajčí trávu, predstavujeTieň, temnú stránku Lesterovej osobnosti. Na druhej strane, Angela,zvodná spolužiačka Lesterovej dcéry, je jeho anima, ženská stránka,ktorá mu pomôže objaviť samého seba a zavŕšiť tým proces, ktorý Jungnazýval "individuácia". Škoda len, že vzápätí (kto ešte nevidelAmerickú krásu, zvyšok vety preskočte) Lestera zastrelí jeho maskulínnya homofóbny sused, ktorý je v skutočnosti homosexuál. Ktovie, či sa mutým podarilo vyriešiť konflikt medzi svojou personou, maskou, v ktorejsa ukazuje ostatným, a svojou skutočnou osobnosťou.  Jeotázne, nakoľko si režisér a scenárista Americkej krásy tykajú sJungovou psychologickou teóriou, ich film sa dá v každom prípade veľmiefektne jungiánsky rozobrať. Rozoberanie filmov je však len vrcholľadovca psychologických analýz literatúry a umenia. Pod hladinou saukrývajú patografické štúdie, psychobiografie, rozbory príbehov a inýchproduktov umeleckej činnosti, vrátane sôch, obrazov a dokonca aj hudby(i keď musím priznať, že v prípade rozboru vysokých a nízkych tónov atempa v rámci skladby a určovania ich psychologického významu somtrochu skeptická).  Historickyprvú významnú psychobiografiu má na svedomí bradatý otec psychoanalýzySigmund Freud. Štúdia pochádza z roku 1910 a volá sa Spomienka zdetstva Leonarda da Vinci. Podľa Freuda boli všetky umelecké dielavýsledkom sublimácie. Znamená to, že umelec si maľovaním, komponovanímalebo písaním ventiloval potlačené pudy, neukojené túžby a traumatickéspomienky z detstva. Zaujímavú spomienku našiel Freud v jednom z daVinciho denníkov. Umelec spomína na príhodu z ranného detstva, kedy kjeho kolíske priletel sup a strčil mu do úst svoj chvost. Freudovpsychoanalytický rozbor tejto spomienky vo vzťahu k ďalšiemu da Vincihoživotu a tvorbe vystačil na celú knihu. Podľa Freuda je táto spomienka,alebo skôr Leonardova fantázia kľúčom k jeho dielam, k jeho váhaniumedzi umeleckou a technickou dráhou a dokonca aj k záhadnému úsmevuMony Lisy.   Znieto rozhodne zaujímavo. A je možné, že mal Freud pravdu, aspoňčiastočne. O da Vincim sa predsa povráva, že nebol tak úplneheterosexuálne orientovaný. Čo myslíte, že podľa Freuda symbolizovalsupov chvost v Leonardových ústach? Okrem symboliky chvosta stojí zapovšimnutie aj symbolika samotného supa, ako matky, od ktorej bolLeonardo odlúčený. Freud tvrdí, že mladý umelec sa chcel vyrovnaťotcovi, aby si matku získal, a preto bol okrem umenia aj technickyzdatný. Freudove teórie, odvíjajúce sa od jednej spomienky, dospievajúk rôznym nečakaným záverom a vysvetleniam. Preto by ma zaujímalo, ako byFreud zareagoval, keby sa dozvedel, že základný kameň jeho analýzy,Leonardova spomienka, bola zle preložená a v originále na umelcanezaútočil sup, ale úplne iný vták (haja, v češtine luňák). Myslíte, žeaj haja by mohla symbolizovať matku? Alebo tento druh symbolizujenapríklad sestru a Freudova teória by musela byť od základu prebudovaná?   Neľútostnípsychoanalytici neušetrili ani ďalších umelcov, vrátane depresívnejVirgine Woolfovej, depresívneho a oidipovským komplexom trpiacehoEdgara Allana Poea alebo Lewisa Carolla, autora Alenky v ríši divov,ktorý vraj trpel pedofilnými sklonmi. Pre psychoanalytických nadšencovje to určite zaujímavé čítanie, čo však majú robiť nadšenci literárni?Potrebuje umelecká duša, ktorej srdce plesá pri nádherných metaforáchvedieť, že ich autor trpí maniodepresívnou psychózou a v detstve bolpohlavne zneužitý? Milan Kundera vo svojom článku Kastrující stínsvatého Garthy kritizuje psychobiografie. Dôležité by predsa malo byťdielo, nie životopisné údaje...   "Víte,Johanne, " řekl Hemingway, "mě také pořád obžalovávají. Místo aby četlimé knihy, píšou teď knihy o mně. O tom, že jsem neměl rád své manželky.Že jsem se dost nevěnoval svému synovi. Že jsem dal po hubě jednomukritikovi. Že jsem lhal. Že jsem nebyl upřimný. Že jsem byl pyšný. Žejsem byl macho. Že jsem prohlásil, že mám dvě stě třicet zranění, a měljsem jich jen dvě stě deset. Že jsem onanoval. Že jsem zlobil maminku." " To je nesmrtelnost," řekl Goethe. "Nesmrtelnost je věčný soud."  (Milan Kundera- Nesmrtelnost)