Ak aspoň niekedy cestujete vlakmi, predovšetkým s označením EC, určite poznáte ten pocit, keď vojdete do kupé a jeden pohľad na cestujúcich v ňom vás presvedčí o tom, že máte začať hovoriť po anglicky. Sprievodcovia, ako som si všimla, sú v tomto dobre trénovaní, automaticky sa obracajú v angličtine i na cestujúcich, ktorých by som sama tipla na miestnych, nebyť toho, že s nimi nezdieľam kupé a nepočula som ich používať v konverzácii cudzí jazyk.
Niekedy je to však jednoducho jasné. Snedé mladé dámy s výraznou gestikuláciou a bohatou hrivou tmavých vlasov sú zahraničné študentky, pravdepodobne zo Španielska. Mladí muži obklopení najnovšou technológiou, v značkových košeliach hovoria pravdepodobne po nemecky. Takisto ako dámy v pohodlnom, no veľmi elegantnom oblečení, decentne zladené a upravené, vyzerajúce vždy aspoň o päť rokov mladšie, ako je ich skutočný vek, a hlavne páni v športových košeliach a sakách, svetlých nohaviciach a mokasínoch alebo inom type viditeľne drahých topánok, s moderným účesom.
A tak sa mi stalo, že som (držiac v hlave tieto moje stereotypy) nastúpila do kupé k pánovi s nakrátko ostrihanými šedivými vlasmi, v športovom saku s farebnou vreckovkou v náprsnom vrecku, pod ktorým mal tmavú košeľu a tričko. Elegantné tmavé nohavice a na nohách hnedé kožené topánky, zladené s krásnou hnedou aktovkou. Kto sa vo vlakových cestujúcich vyzná, nemôže sa mi diviť, že som po otvorení dverí do kupé pozdravila po anglicky a zdvorilo sa spýtala, ukazujúc na sedadlo pri okne: "Is it free?" Pán sa usmial, pokýval hlavou a ja som sa usadila na vytúženom sedadle.
Až po chvíli som si všimla, že noviny, ktoré pán so záujmom číta, sú české. No čo už, asi mi k vlakovému znalcovi ešte chýba trochu tréningu. Pánovi však rozhodne nechýba elegancia v našich končinách takmer nevídaná. A nielen to. Experimentujem teraz s lístkami na vlak kupovanými online, ktoré je možné sprievodcovi ukázať "na monitore vášho zobrazovacieho zariadenia". Ukazovala som teda sprievodcovi svoj lístok na zdedenom múdrom telefóne, čo môjho elegantného spolucestujúceho zjavne zaujalo. Po odchode sprievodcu sa chvíľu vrtel na mieste, a potom to nevydržal a spýtal sa ma, čo som to ukazovala a ako to funguje.
Nebol v tom údiv generácie, ktorá sa bojí čo i len siahnuť na mobilný telefón, nedajbože klávesnicu od počítača. Do tejto generácie totiž pán vekom jednoznačne zapadal. Jeho záujem bol však praktický, nechal si všetko vysvetliť a všetko i chápal. Potom sme sa chvíľu bavili o technickom pokroku a o tom, ako dávno už pán absolvoval počítačový kurz a posledné roky v práci počítač neustále používal. Bolo na ňom vidieť, že je prekvapený, že s ním tak dlho komunikujem. Dosť možno jediný dôchodca na svete, ktorý má náhľad na to, že "mladí" debatu s dôchodcom nepovažujú za kultúrny vrchol svojho dňa.
Mňa však fascinácia jeho zovňajškom, kultivovanosťou a mladistvým duchom neprešla celú cestu. Neodolala som a v jednej chvíli poznamenala, že je veľmi elegantný. Dozvedela som sa, že práve cestuje z vernisáže obrazov železničného spolku priateľov umenia. Je vyslúžilý železničiar, momentálne v spolku maľuje. A tak sme strávili cestu debatou o maľbe, fotografii, o jeho cestovaní na lacné železničné lístky pre pracovníkov Dráh po celej Európe (v Švajčiarsku majú najkrajšie vlakové trasy a v Španielsku je rozchod koľají iný ako vo zvyšku Európy), o histórii železníc v Československu a o tom, ako so spolkom cestuje na výstavy po Európe. Niekoľko rokov dozadu bol dokonca v Belgicku!
Srdce mi zaplesalo ako vždy, keď môžem s niekým spomínať na sladkú krajinu môjho zahraničného študijného pobytu. A tak sme nadšene ospevovali belgické železnice, pivo a mestá vo Flámsku. Pred vystupovaním si pán natiahol elegantný kabát a tvídovú čiapku (podobnú som svojho času v Belgicku stratila...) a do rúk vzal starý papierový obal. "Kamarát mi venoval staré papiere na akvarely. Teraz ich dostať po niekoľkých desiatkach korún za kus, tu ich mám za tú istú cenu päťdesiat, aha." Cena v Kčs sa skvela na starej československej cenovke.
Pán mi na rozlúčku podal ruku, stisol ju a povedal, že ho tešilo. Odkázala som mu, nech pozdraví Belgicko, mal v pláne tam v blízkej dobe vycestovať i s manželkou. Pozerala som sa naňho, elegantnú postavu v tvídovej čiapke s balíkom maliarskych papierov pod pazuchou, ako kráča nástupišťom vo vzácnom slnečnom svetle. A tiež ma tešilo.
