Konfrontácia

Mám rada to ospalé kúpeľné mestečko, učupené medzi kopcami. Všetko tu plynie pomaly, dôchodcovia sa predsa nikam neponáhľajú. Pokojne si sedia na lavičkách, prechádzajú sa po parku a nič na tom nezmení ani filmová udalosť roka. Pôvodne som si myslela, že tu bude aspoň trochu rušnejšie, no nakoniec som rada, že nie je. Kaprov v jazierku je stále veľa, ľudí na uliciach málo. Klasická kúpeľná idyla a pár skvelých filmov k tomu.

Náš prvý kontakt s festivalom mal názov Pornoromantik . V šere poloprázdnej sály posedávali filmovofestivaloví návštevníci mladších ročníkov, ale aj pár postarších kúpeľných hostí. Tí druhí však svoje miesta väčšinou rýchlo opustili hneď po prvých záberoch spomínaného študentského dokumentu. Pravdupovediac, ani mne sa príliš nechcelo ostať, no nakoniec som zistila, že aj film (sčasti) o porne môže mať myšlienku (a úplne cudnú). Ako sa to hovorí? Netreba hádzať flintu do žita...

Večer sme si zaspievali v daždi . Najskôr v kine, potom aj vonku pod padajúcimi kvapkami. Dážď prišiel tematicky, hneď po filme (tanečné čísla nám bohužiaľ nešli tak dobre ako Genovi Kellymu). Atmosféra daždivého večera mala svoje čaro, trochu nám však narušila náš ďalší večerný program. Lavičky pod lesom ostali prázdne a opustené filmové plátno sa trepotalo vo vetre.

Casablanku sme si teda pozreli až nasledujúci večer. Vlastne, začali sme pozerať. Čiernobiele scény a zvláštne čaro Humphreyho Bogarta ma za pár minút zhltli. Myslela som si, že na mojom africkom výlete ma najbližšiu hodinu a pol nič a nikto nevyruší. Omyl. Po chvíľke filmového sústredenia mi plátno zatienil mladý muž s cigaretou. Treba povedať, že slušne alkoholicky aromatický.
- Máte tu voľno?
Naša lavička bola poloprázdna, zato plná predsudkov voči podnapitým návštevníkom kina.
- Určite nie s tou cigaretou.
Cigareta pristála na tráve a on na lavičke. Strnulo som sedela vedľa neho, čo najstručnejšie odpovedala na nezmyselné otázky a snažila sa sledovať film. Nešlo to. Po chvíľke ticha smutne ohol chrbát a zvesil hlavu.
- Keď ja už mám len dva roky...
Oči som ani na chvíľu nespustila z plátna, ale vôbec som nevnímala, čo sa na ňom odohráva. O čom to hovorí? Žeby...? To snáď nie. Asi je len opitý.
- Pozri, radšej sleduj ten film. Je fakt dobrý.

Bohužiaľ existuje niečo, zvané periférne videnie, a to mi neomylne signalizovalo, že film vôbec nesleduje, zato veľmi podrobne skúma môj profil. O malú chvíľu mi receptory v pokožke odsignalizovali, že ma chytil za ruku. Odtiahla som sa. Vyskúšala som vyčítavý a nepríjemný pohľad. A tvárila som sa, že sa naďalej sústredím na film. Znova zvesil hlavu a začal vzlykať. Len jemne, na hranici počuteľnosti, a hneď prestal. Potom rozprával o leukémii. A nakoniec si oprel hlavu o moje rameno. Bola som natoľko ochromená, že som sa vôbec nebránila. Až keď ma znova chytil za ruku a začal sa usídľovať v mojom osobnom priestore, moja spolusediaca ho jemne odsunula a v konečnom dôsledku aj odstránila z lavičky.
- Keby som aspoň našiel darcu...
Poslednýkrát vzdychol, poprial nám príjemné sledovanie a odpotácal sa preč.

Značne nesústredená som sa vrátila späť do Casablanky. Humphrey Bogart sa ma snažil znovu vtiahnuť do deja, až pokým ho nezakryl mladý muž, tentokrát s pohárom piva. Posadil sa. A zrazu bol príjemne zhovorčivý, veselý, žiadne stopy po tragickom osude. Napriek pivu, ktoré nám rozlial pod nohami, mi bol celkom sympatický. Aj tak som však ničomu nerozumela, a tak som radšej pozerala film a zmierila sa s tým, že mi zaspal na pleci.

Film skončil, on sa nezobudil. Na lavičke vedľa neho som našla kľúče, položila som mu ich na dosah a dúfala, že ich nájde, keď sa preberie. Ktovie, kam patria, kam s nimi pôjde. Ktovie, ako dlho ich bude ešte používať. Ktovie, ako sa má človek správať tvárou v tvár smrti. Má jej vôbec uveriť? Má súcitiť, ľutovať, alebo ignorovať, spochybňovať, báť sa? A budem už nabudúce vedieť, čo mám robiť?