Krehkí a nepochopiteľní

Voľakedy som v električkách čítala knihy, teraz čítam ľudí. V zime je mi vcelku otupno. Niet čo čítať. Výhľad z okna mizerný. Sneh, fujavica, prázdne ulice, len pár zblúdilých snežných mužov, ktorí sa vôbec nedajú rozlúštiť. To kvôli všetkým tým vrstvám, čo majú na sebe. Tešila som sa na jar z čistého egoizmu. Viem síce, že po nej už túžili všetci, ale ja viac. Chýbalo mi čítanie!

Možno raz budem vyštudovaný psychológ, možno budem mať aj diplom. Možno potom odhadnem každého hneď naprvýkrát, skúseným študovaným okom preskúmam obálku a hneď mi bude jasné, o čom táto ľudská kniha je. Aká je jej zápletka, štýl, hlavné postavy. A možno to ani tí diplomovaní nevedia... Ja si však zatiaľ vystačím s predstavivosťou. "Čo sa asi skrýva za tým krivým úsmevom? Za melancholickým pohľadom upretým do diaľky? Čo je napísané v tých piatich vráskach na čele?" Teórie v mojej hlave sa splietajú a vytvárajú jednu veľkú električkovú psychológiu.

Na filmoch sa mi najviac páčia ľudia a ich príbehy. Možnosť vžiť sa do pocitov krásne naprojektovaných, nalinkovaných postáv, ktoré sú dokreslené hudbou, uhlom pohľadu kamery, farbou oblohy v zábere. Aké sú tieto postavy? Čo prežívajú? Otázky električkového psychológa, na ktoré väčšinou nájde správne odpovede vo filme. Bežia titulky a on cíti niečo fyzické a intímne blízke, čo vlastne vôbec nepatrí jemu. Skvelá simulácia pre nádejného psychologického nadšenca, ktorý chce pochopiť krehké ľudské stvorenia. Len stále neviem, či to naozaj ide...

Filmové prostredie je síce príťažlivé, ale žiadna simulácia nenehradí skutočné ľudské knihy. Tie, čo sedia na lavičkách, v parkoch, na terasách. Existuje množstvo farbistých príbehov z ich života, no najkrajši z nich nikdy nevymyslím. Ten poznajú len tí, ktorí ho sami prežívajú. Všetci prežívame nejaké príbehy, smutné, veselé, dramatické, tragikomické. Všetci sme individuality (či si to priznáme alebo nie), naše životné bubliny sa možno občas o seba trochu obtrú, no nikdy nesplynú. A my si budeme lámať hlavu nad tým, ako sa navzájom pochopiť. Nejde to. Na návode na použitie duše bolo určite v spodnom riadku, hneď pod pokynmi k prípadnej reklamácii, napísané: "Duše sú navzájom nezameniteľné a vysoko rozlíšené. Za prípadnú ujmu na zdraví spôsobenú nepochopením dodávateľ neručí."

Občas si hovoríme, akí sme divní. Sami nechápeme, čo sa v nás odohráva. Tak ako to potom majú vedieť ostatní? Ja tomu však nehovorím, že sme divní. Ja hovorím, že sme ľudia.