Tak sme si niekedy na začiatku semestra zvolili seminárnu skupinu,našu Skupinu ("neodporúča sa zapisovať do jednej skupiny s dobrýmpriateľom, prípadne partnerom"). Potom sme už len čakali, kedy topríde a čo sa bude diať. Predmet mal v zátvorke za názvom heslo"Bloková výuka", čo značí, že sme s očakávaním sledovali, kedy sapriblíži náš sociálne psychologický víkend. Jeden tento semester,ďalšie dva o pár mesiacov.
Víkend prišiel. Mierne sklamaniespôsobil fakt, že celá akcia mala prebehnúť v Brne, zatiaľčo ďalšieskupiny si už plánovali dopravu na chaty mimo Brna, kde sa malauskutočniť ich bloková výuka. Každopádne sme sa v určený piatok stretlivporadenskom centre, pôsobisku našich dvoch lektorov. Pár známych tváríapár úplne neznámych. Svorne plní zvedavosti zmiešanej s jemnouneistotou.
Samozrejme, že sme si od vyšších ročníkov zisťovali, aké to je.
"Vy to nemáte na chate? To je škoda, my sme mali chatu a stálo to za to..." No čo už, nevadí.
"Je to sila, veď uvidíte."
Anajzáhadnejšia veta padla už po krátkom zoznámení v rámci našejSkupiny, keď sa nás lektori pýtali, aké máme očakávania, pocity,strachy... "Vyššie ročníky mi hovorili, že funguje princíp- Kto saaspoň raz nerozplače, nedostane zápočet. Tak som zvedavá." My sme bolitiež. Ako nás tam asi budú mučiť? Alebo majú na rozplakávanie inénekalé taktiky? Alebo nás tu niekto len ťahá za nos?
Vten piatkový večer sme sa toho veľa nedozvedeli. Teda, nič o nekalýchrozplakávacích taktikách. Mali sme naplánované len asi tri hodinyspoločných aktivít, kedy sme sa dozvedeli skôr niečo málo o našichspoluskupinovníkoch. Tak s vami, vážení kolegovia, strávim počasnadchádzajúcich pár mesiacov spolu 60 hodín pri stále bližšienešpecifikovaných činnostiach... Veď uvidíme.
Sobotabola kompletne skupinová. V našom skupinovom útočisku, poradenskomcentre, sme mali stráviť desať hodín. Teraz to už príde, dnes sa budeniečo diať. Po obligátnej rannej "rozcvičke" v podobe debaty o tom, akosme sa mali večer, čo sme cítili pri ceste za skupinou, sme sauvelebili, zavreli oči a spomínali. Spomínali ďaleko, až k našej prvejspomienke vôbec. Potom sme sa vrátili, chvíľu si užívali v oku myslesituácie astavy dávno zabudnuté, potom sme dostali veľký papier a vodovky akreslili rieku nášho života. So všetkými zákrutami, perejami, temnýmilesmi a kvetinovými lúkami v okolí. Užívala som si to už len preto, ževodovky sa v rieke môjho života utopili už celkom dávno.
Riekynakreslené, spokojný pocit a možno trochu rozrušenie z vodopádovvytiahnutých z minulosti. Čo teraz? "A teraz... strávime zvyšok dňatým, že sa o svojich riekach budeme rozprávať." No paráda. A nič iné?Nič iné, a úplne to stačilo. Jedno z pravidiel skupinovej práce hovorí,že veci, ktoré odzneli v rámci skupiny, nemajú ísť von. Preto vám tohoveľa nepoviem. Ale môžem s istotou povedať, že rieky plodia slzy, keďsa vieme ponoriť do ich hĺbok a nebojíme sa ich vyniesť na povrch. Anemusia to byť práve rieky dievčaťa na vozíčku, alebo dievčaťa, ktoréstráca zrak. I keď takéto rieky nám možno ukazujú, že to, čo mypovažujeme za búrlivé pereje, sú vlastne len malé nevinné vlnky.
V nedeľu sa už nestalo nič rieky prekonávajúce. Skupina na koncivíkendu však bola iná, stmelenejšia spoločnými hĺbkami, a keď sme salúčili a vydávali každý iným smerom, bolo nám celkom smutno. A zároveňsme sa tešili, na ďalšiu (od)blokovú výuku o pár týždňov.
P.S.:V inštrukciách k predmetu zaznela požiadavka, že do jednej skupiny sanemajú zapisovať veľmi dobrí kamaráti, prípadne partnerské dvojice. Jefajn, že už sme zapísaní, pretože sklon k veľmi dobrému kamaráteniu užmáme všetci. A to ani nehovorím o dvojici (z kategórie "pred výcvikomnavzájom neznáme tváre"), ktorá sa nám asi týždeň prechádza po fakulteruka v ruke...
