A tak ako pierka ukazujúce mi pred maturitou, že všetko sa dá zvládnuť, aj toto nové lietajúce posolstvo prišlo vo viacerých častiach. A opäť cez víkend, na chalupe. Bude to asi magické miesto.
Inak sa nedá vysvetliť, že sme vystihli jeden z posledných slnečných dní a na nevinnej prechádzke sme zrazu stretli nebo posiate stovkami šarkanov.
Po tak potrebnej dávke detskej radosti sme sa ponorili do lesného pokoja.
A potom, na lúkach, si nás opantali poletujúce kúsky pavučín. Jedna z nich sa stala predĺžením kamarátkiných zlatých vlasov a spolu s nimi viala a leskla sa na slnku.
Ďalšia sa stala predĺžením istého neviditeľného spojenia, keď zlatovlasá kamarátka o nejaký čas vykríkla na mňa a toho, čo ma práve držal za ruku: "Jéj, medzi vami je jedna pavučina, vedie od tvojej hlavy k jeho!"
A posledná, celkom zvláštna pavučina vytvorila chuchvalec v tvare ležatej osmičky. A keď sme sedeli na lúke a vyhrievali sa na slnku, priletela tesne ku mne, už-už vyzerala, že jemne dosadne na moje tričko, pomaly klesala... a po pár sekundách zrazu zavírila vo vetre, otočila sa a odletela smerom do lesov. Myslím, že mi chcela povedať, aby som sa nebála a vletela do neznáma, presne ako ona. A metaforickú správu lietajúcej pavučiny v jeden slnečný deň na magickej chalupe jednoducho nejde neposlúchnuť...
