S mojou typickou trpiteľskou odovzdanosťou som niekoľko mesiacov plakala za foťákom namiesto toho, aby som sa snažila zadovážiť si nový. Táto póza mi totiž veľmi sedí. Pravdupovediac, väčšinu času mi fotenie ani veľmi nechýbalo, doháňala som totiž po Erazme čas s blízkymi, a kamarátmi. V tých ojedinelých chvíľach, kedy som na výletoch mala nutkavú potrebu zvečňovať, požičiavala som si foťáky cudzie. Možno by bolo lepšie, keby som si so svojou nutkavou potrebou sadla do kúta a čakala, kedy ma to prejde- fotiť na cudzie foťáky, ktoré nepoznám, hnevajú ma a nerobia, čo od nich chcem, je možno ešte frustrujúcejšie ako nefotiť.
Na nefotení, ako som však časom zistila, vôbec nie je najhoršie nefotenie. Najhoršie je, že strácam videnie. Nie, nemyslím tým zrak, myslím tú prchavú a ťažko opísateľnú schopnosť vidieť náhle momenty dokonalosti, kedy jeden perfektný detail zrazu vystúpi do popredia, chvíľu tam ticho stojí v harmónii s okolím a ja to celé bez slov obdivujem, opatrne, aby som dokonalosť nevyplašila. Bez foťáku, môjho Cartier-Bressonovského predĺženia oka, už nevidím. Zjavne mi predĺženie treba, aby som bola celistvá.
A tak som sa, pred veľkým letným výletom po Európe, rozhodla, a po rokoch kňučania (trpiteľskej odovzdanosti a závidenia všetkým kamarátom s veľkými úžasnými mašinami) si kúpila fotiacu krabičku so zrkadlom. Pocity nasledujúce by sa, podľa uhlu pohľadu, dali nazvať buď detskou radosťou (to by dosvedčili kamaráti, ktorí ma počuli hovoriť "Poď k mamičke...") alebo celistvosťou. Po dlhom čase. S predĺženým okom sa cestovalo krásne, a aj keď, ako to už na cestách býva, momenty dokonalosti striedali momenty búrok, dôležité bolo, že som to všetko cítila. A videla, tým správnym spôsobom.
Potom však prišla časť "mala by si". V mojom okolí sa prudko zvýšila koncentrácia diplomov, prstienkov, plánov do budúcnosti... a ja bojujúca s dilomkou a záchvatmi hrôzy z utekajúceho času vešiam náramky na fikus, vyberám svadobné šaty na neexistujúcu svatbu a kvôli kostýmu na tábor študujem módne časopisy z tridsiatych rokov. A skúšam predĺžené oko.
Mala by som písať niečo, za čo by som aj ja mohla dostať diplom. Mala by som pracovať na niečom, čo možno raz bude stáť aj za prstienok. Mala by som byť rozumná a realistická a konečne sa rozhodnúť, čo bude. Namiesto toho sedím pri obrazovke s papierovou vreckovkou a premýšľam, ako a kedy sa aj mne podarí robiť fotografie, ktoré niekoho doženú k slzám. Toľko k mojim budúcim ambíciam v živote.
A aj keď sa vedú debaty o tom, kedy človek dospie k dospelosti (a u niektorých mužochlapcov znie otázka, či vôbec), na tom stave po dospievaní je niečo krásne, niečo čo už celkom intenzívne vnímam. Je to uvedomenie, že máme v rukách moc veci meniť. Kupovať nové foťáky, oddať sa práci, ktorá za to stojí, premeniť búrkové obdobie na čas nádeje a súznenia. A nebyť už odovzdaným trpiteľom. Táto póza mi už nesedí.
