Je jasné, že istú rolu hrá v týchto záležitostiachpôvod. A súvisiace okolnosti. Priznajme si, akú má Veronika Vlčkovášancu zahrať si v hollywoodskom (alebo americkom nezávislom) filme,keď...?
- ako nádejná malá fotogenickátvárička neúčinkovala v reklamách na plienky a mliečne výrobky (i keďma vraj ešte v kočíku obdivovala samotná Milka Vášaryová, ktorá v tomčase bývala v susedstve našej čerstvo založenej rodiny)
-nenavštevovala herecké kurzy pre budúce hviezdy (s dramatickým krúžkomna Základnej umeleckej škole som skončila po pár rokoch. Najväčšímdramatickým úspechom v tom čase bola pre mňa "ukážka z pripravovanéhopredstavenia", pripravenia ktorého som sa v krúžku už nedočkala. Apotom absolventské predstavenie, kde sa môj papierový Winnetou daldokopy s hrdinkou romantickej knihy ležiacej hneď vedľa. Obrazpodfarbený hmkaním sladkej melódie "My heart will go on". A ešte scénkainšpirovaná kuchárskou knihou. "Jahňa, kde si??" Papierového mäsiara spohyblivou rukou so sekáčikom na mäso mám doma doteraz. Ale nebojte sa,všetko dobre dopadlo...)
- počas adolescencienepracovala v bare alebo inom stravovacom zariadení v Los Angeles aokolí (zato som strávila jedno leto trhaním lístkov do kina. Trhla somaj pár celebrít. Aspoň tam, v kine. I keď... podpis môjho hrdinu (eštez čias, kedy tenisu kraľoval Pete Sampras), Karola Kučeru, mi vypýtalkolega, kým ja som sa bojazlivo schovávala a červenala za rohom.Dostala som ho aj s venovaním... na účte od popcornu a ľadového čaju.)
-nezačala svoju kariéru ako umelecký stolár, ktorý to dotiahol na hlavnúpostavu v Hviezdnych vojnách, Indianovi Jonesovi a získal svetovú slávu(moje gymnaziálne roky som však strávila usilovným brúsením mojichargumentačných schopností a budovaním argumentačných prác- budovanie jev tomto prípade rozhodne výstižnejšie slovo ako písanie. Dvere doHollywoodu mi to kupodivu neotvorilo. Možno by pomohlo nejaké umeleckévyjadrenie... Básnička, ktorou to tu (na blogu) začalo? Neviem...Čítajú filmoví producenti blogy?)
Čo je to, čomám na filmoch tak rada? Rada sa ponáram do príbehov, životov, emócií.Akoby človek viac žil, keď s ním život viac máva. A keď s ním nemávaživot, možno to dokáže aspoň film. Po zhliadnutí diela, ktoré za tostálo, sa človek cíti plnšie, živšie. Film tak môže byť náhradou..alebo pripomienkou.
Existujú asi rôzne druhyambicióznosti. Kariéra, peniaze, sláva... alebo žitie. Mať ambíciužitia- v okamihoch náhlej poézie, okamihoch búchajúceho srdca, vokamihoch zdieľania. S ľuďmi blízko, alebo ľuďmi len tak na ulici,počas usmievania. Možno na seba navzájom, možno len tak na svet. Apotom stačí len taká vlastná súkromná nominácia. "...and the Oscar goesto..." Veronika Vlčková. Za žitie. Bolo by to pekné.
