Je to na dlhé debaty s ľuďmi, ktorí sú múdrejší, rozhľadnejší a hladnejší po poznaní ako ja. Obdivujem ich, takisto ako tých, ktorí vytvoria dielo, nad ktorým sa dá hĺbať. Alebo sa ma dotkne, takým tým citovo estetickým spôsobom. Často sa mi to stáva osamote. Nedávno som nad samotou premýšľala, ako mi v poslednom období chýba. A tak vidíte, niet sa čoho báť. Samota môže byť i príležitosťou k zastaveniu a ochutnávaniu toho, čo sa skrýva v našom vnútri, toho, čo v nás môže vyvolať ten správny podnet. Kiež by si to tí osamelí a nešťastní uvedomili tak, ako ja práve teraz.
Dnes som si spisovala zoznam hudobných interpretov, na ktorých som v poslednej dobe narazila, zaujali ma a ešte sa chcem s nimi bližšie zoznámiť. Je ich toľko! A stále pribúdajú noví a noví. Vyvolalo to vo mne mierne zúfalstvo, no zároveň i nádej. Ak je na svete toľko neobjaveného umenia plného nových zážitkov, možno je tam miesto i pre mňa a môj umelecký vklad... A to o sebe pritom tvrdím, že nie som ambiciózna. Nie je to však ambicóznosť. Je to len vízia, ktorú chcem vo svojom živote naplniť: zanechať po sebe akýkoľvek vklad. Čokoľvek, čo niekoho ďalšieho osloví tak, ako mňa, keď mám tie svoje momenty.
Ako vtedy na začiatku jesene, kedy bolo ešte príjemne, slnko svietilo, ale nepálilo. Sedela som v nemocničnej záhrade a premýšľala, aké by to bolo, keby som nikdy nemohla mať vlastné deti, keď do záhrady prišla rodina s dvoma malými deťmi. Pre seba som sa pousmiala nad iróniou situácie, zároveň trochu posmutnela, keď som pozorovala tú rodinnú idylku. A potom mladší z dvoch chlapcov pribehol za mnou, až tesne k mojej lavičke a chvíľu sa na mňa díval. Nevinne a prenikavo, ako to len deti vedia. Rodinka potom pomaly odišla a na moju lavičku ešte naposledy, pred západom, zasvietilo slnko. Mala som taký moment.
