Scitlivela som. Možno je to tým silným belgickým pivom, možno hojnosťou kamarátov zo všetkých kútov sveta, s ktorými sa dá baviť o hocičom: od správnej prípravy cestovín až po to, ako sa cíti mladý moslim po príchode do krajiny, kde páry na ulici nemusia skrývať svoju náklonnosť. A možno si tu, v cudzine, len viac uvedomujem, čo mám doma. Nech je to tak či onak, aj po troch mesiacoch sa stále teším zo zákruty s vlakmi, ktorou prechádzam každý deň, chvíle zenovej vyrovnanosti sa striedajú s chvíľami euforickej radosti z nových podnetov a roznežnenú samotu podľa potreby mením za všetko, čo Erazmus môže ponúknuť. Nie je toho málo.
Je pravda, že časť mojej mysle sa občas Erazmu neúčastní a radšej si blúdi po známych miestach, ako mi to predpovedala skúsená kamarátka. Na druhej strane, až po návšteve z domova som si uvedomila, ako veľmi som sa zžila s tou bezstarostnou a veselou tlupou ľudí, zakorenených v čare prítomnosti. A keď sa na mňa navalili, sprostredkovane, každodenné starosti a stres a trápenia, zalapala som po dychu a začala uvažovať o tom, v akom univerze to vlastne žijem. K čomu som dospela? K presvedčeniu, že nie som mimozemšťanka. Mám len trochu viac šťastia a hlavne sa snažím vidieť veci inak.
To všetko prišlo v zvláštnom súlade s výstavou, ktorú som navštívila. Pár fotografov zozbieralo zábery Bruselu zo začiatku minulého storočia a nafotilo tie isté miesta dnes. Áno, bolo to depresívne. Moje staromilectvo dostalo tvrdú ranu, keď som si prezerala malebné uličky a deti v krátkych nohaviciach s podkolienkami, ktoré nahradili sklobetónové kolosy a uponáhľaní mešťania s mobilmi. Ako však správne poznamenali aj autori výstavy, nie je to len o nostalgii a smútku. Na fotkách sa zároveň dajú nájsť budovy, ktoré po sto rokoch vyzerajú takmer rovnako. Niekedy sú len malým statočným ostrovom v mori zmeny, niekedy sa takto zachovali celé ulice. A ja som sa po návšteve výstavy naučila chodiť po meste (väčšine Erazmákov sa nepáči) a namiesto predprogramovaného šomrania hľadám staromilecké ostrovy.
Od prvých snehových vločiek ubehlo už pár dní a krajina má dnes vianočný biely ráz presne tak, ako to mám rada. Vrátila som sa z prednášky, postavila snehuliaka a teraz spoza okna pozorujem prechádzajúcich študentov. Niektorí hľadia do zeme a môj výtvor si ani nevšimnú, niektorí sa usmejú a ukazujú snehuliaka ostatným. Úprimne sa teším z druhej skupinky a prvej prajem... menej starostí. A trochu môjho naivného univerza.
