Toto však zďaleka nie je len o metale. Je to o skupinke ľudí, mnevcelku dobre známych, ktorí nemajú hudobné vzdelanie, tak isto ako ja,a napriek tomu sa raz zobrali, kúpili si gitary, kúpili si bicie anaučili sa hrať to, čo sa im páči. Pretože počúvanie hudby je skvelávec, ale muzicírovanie je ešte o niečo lepšie. Usudzujem podľa vašichblažených výrazov, keď hráte.
Užna stužkovej sme cítili, že ste na dobrej ceste, že z kapely "samoukov"možno raz niečo bude. A tak kolektívne sme za oponou pociťovali triednuhrdosť. Čo tam po tom, že rodičia pod pódiom sa tvárili trochu šokovanea strnulo. Asi nemajú radi metal, verili by ste tomu? Ja však už začínamchápať, že hudba nemusí byť len o striktnom žánrovom škatuľkovaní. Malaby byť hlavne o radosti z hry. A keď cítim, koľko energie je v tejvašej ryži, s akým nadšením udierate do strún a do bubnov, radujem sa svami. Aj keď vôbec nie som metalistka.
No a zrazu vystupujete.Iba jedna pesnička, len tak neoficiálne. Ale je vaša, vlastná, apublikum vyzerá unesene. Čo tam po tom, že vás vzápätí vypli. U mňa vhlave ste ešte stále zapnutí a netrpezlivo budem čakať na váš koncert.Lebo nejaký koncert jednoducho bude, aj keby ste nechceli. Publikum váschce. Aj jedna nematalistka. Možno tam nebude trashovať, ale celkomurčite sa bude spontánne vyteshovať. Z hudby a z odhodlania, ktoréobdivujem.
