Boom osobných hracích krabičiek ma neminul, a tak si spolu s ďalšímitisíckami ľudí chodím po uliciach s vlastným "soundtrackom k životu",ako to niekto niekde pekne nazval... Krabička vdychuje bežným trasámatmosféru a funkcia "náhodný výber" vnáša do hudobnej zmesi prvokosudovosti. Ústami rôznych spevákov a speváčok mi krabička modifikujenálady, zamotáva myšlienky, šepká spomienkam skrytým v atmosférickýchzákutiach. A ja často, zasnene, stratená v jednom z atmosférickýchzákutí, spomínam na náhodne osudový výber z pred dvoch rokoch.
Muselovtedy mrholiť, v ten večer, ktorý napriek kategorickému odmietaniupátosu nejde nazvať inak ako rozprávkový. A nielen preto, že najbližšiedni mi mobil prekypoval správami s oslovením "princezno". Mesiacsvietil pomedzi potrhané oblaky, keď som letela vzduchom na opustenomparkovisku. V čomsi náručí. Všetko bolo také jasné a ja som ničnechápala. A tak som sa nechala unášať, vzduchom, slovami a dotykmi,žiada sa povedať v ružovej hmle, ale tá hmla bola bielo-žltá. Lebomrholilo. Čo mám cítiť, čo si mám myslieť. Nevedela som. Večer ubeholrýchlo, ja som myslela spomalene. A potom som zrazu sedela v autobuse,za oroseným sklom vonku mrholenie a hmla, bielo-žlto-ružová. Náhodnývýber mi zašepkal, jazzovo, "Singing in the rain". Tak som si v duchuspievala. V mrholení.
Mystérium náhodného stetnutia, kedy popár slovách, po pár pohľadoch sú z náhodných cudzincov dve dušelietajúce spolu na opustenom parkovisku. A čo je najzvláštnejšie,potrhaný mesiac vystrieda slnko, parkovisko sa zaplní ľuďmi, popadanélisty orosené nočným mrholením sa vysúšajú a krútia na slnku... a tiedve duše si stále lietajú. Sú to už skoro dva roky.
