V ten deň vládol v meste dopravný chaos. Presvedčila som sa o tompri ceste električkou, ktorá mala zmenenú trasu. Namiesto zastávky znázvom Molecova zastala vo Woodstocku.Alebo na Jamajke, nebola som si úplne istá. Do mojej, zvyčajne úplnecivilnej električky, pristúpila skupinka hippie-rasta-etno nezávislýchmladých ľudí. Bosonohý, v sandáloch, s dredmi, v sarongu, s krásnymidlhými vlasmi a zamysleným pohľadom, so skvelým klobúčikom a šikmooká.Bosonohý prešiel okolo mňa a zjavne si nevšimol môj udivený pohľad najeho vcelku zašpinené chodidlá. Sandále zamieril dozadu, kde si zložilsvoj staručký a opotrebovaný batoh s karimatkou. Dredy a sarong saposadili naľavo spolu s krásnymi dlhými vlasmi a šikmookou. Skvelýklobúčik si sadol priamo predo mňa.
Chvíľu bolo ticho. Ostatnícestujúci asi zatajovali dych a čakali, čo sa stane. Stalo sa. Sarongsi začal pískať. Pravdupovediac som bola trochu sklamaná (romantickysom očakávala niečo ako improvizovaný unplugged koncert), ale aspoň sipískal reggae. Po odpískaní sa hompáľal na tyčiach a vzápätí si odšikmookej vypýtal jej "songbook". Ázijská slečna vytiahla malýopotrebovaný zošitok (formát "zrkadielko"), sarong sa s ním posadil nazem a začal čosi čmárať na jeho obal. Pozorovala som najskôr jeho,potom prekvapenú šikmookú a obdivovala som vlasy tej zamyslenej. A preseba som sa usmievala nad tým, že aj keď nemám skvelý klobúčik akomladý muž predo mnou, aspoň som si zobrala budhovú náušničku. I keď kýmsom vystúpila, pravdepodobne si ju nikto z nich nevšimol.
Večersom dorazila na Kapucínsku. Z cestovných poriadkov vylepených nazastávke bolo zrejmé, že tu už žiadne električky nepremávajú, a tak somsa prešla pod Nový most. Na električkovej zastávke postávali ľudia,pridala som sa k nim a spoločne sme tam postávali asi dvadsať minút,kým nám došlo, že asi niečo nie je v poriadku. Ľudia postupneodchádzali hľadať alternatívne zdroje dopravy. Ja som sa optimistickysnažila niečo vyčítať z informačnej tabule. Musela som vyzerať naozajinformovane, lebo sa na mňa obrátil nízky snedý cudzinec postávajúcipri mne. Po anglicky sa ma spýtal, čo sa deje a kedy príde električka.Po anglicky som mu odpovedala, že neviem. Po anglicky sa spýtal prečo.Očami som odvetila, že z tých paperov neviem nič vyčítať, som zmätená auž by som sa rada dostala domov. A po anglicky som dodala, že došlo knejakej zmene a že je to celé hlúpe.
Nejakýčas sme tam spolu čakali a dočkali sme sa dvoch pracovníkov Dopravnéhopodniku, ktorí cez zastávku prevesili čierny igelit s ceduľku "Zastávkaje zrušená" a poslali nás naspäť k tunelu. Vraj tie poriadkyplatia až od zajtra a dnes ešte premávajú špeciálne výlukovéelektričky. Nestihla som si ani v duchu decentne ponadávať, musela somtotiž všetkopreložiť do angličtiny. So snedým cudzincom sme sa vybrali naspäť naKapucínsku. Cestou vysvitlo, že je to študent z Nepálu, ktorý sa semdostal výmenou za mladého Slováka, ktorý do jeho vlasti odišiel"študovať horolezectvo", čiže liezť pod vedením tamojších inštruktorov.Zaujímavé je, že v Káthmandú na strednej škole študoval anglickúliteratúru a na Slovensku skončil na Ekonomickej univerzite. Východnývietor zaveje človeka kamkoľvek.
Počasneplánovanej prechádzky starým mestom sme spolu pocvičili slovenčinu,porozprávali sa o dojmoch a plánoch počas vysokoškolského štúdia,slovenských kulinárskych zážitkoch (možno sa to nezdá, ale pre cudzincamôže byť problém zistiť, že bryndza nie je tunajšia podoba masla...).Električka nakoniec prišla a vlastne mi to bolo celkom ľúto. Spoločnácesta potom trvala už len krátko. Stihla som si však spomenúť na mojunáušničku. Ukázala som ju môjmu nepálskemu spoločníkovi. Chvíľunechápavo hľadel na moje ucho, potom zaostril, nadšene sa predklonil achytil ma za plece. "Jééé, ty máš Budhu!" Usmiala som sa preseba. Náušnička, prostriedok medzištátneho priateľstva.
