Ulice zaliate slnkom, najlepšie podvečer, keď je svetlo mäkké a oranžové a na chodníku vytvára pompézny svetelný koberec. Mám rada také ulice, v Dubline, v Brne, v Bratislave. Či už sa tam prechádzajú ľudia typu Glen Hansard, alebo ľudia typu normálny stredoeurópan. Človek by povedal, že zážitok je najintenzívnejší, keď sa nimi prechádza ruka v ruke. Ale ja vtedy vnímam úplne iné svetlá. Takže ideálne je to osamote. Alebo tak, ako som to raz dávno opísala v mojej francúzskej básničke.
...prechádzajúc mestom, sledujem svoj odraz vo výkladoch... smutná, opustená postava... som za ňu zodpovedná, za tú smutnú postavu. A tak sa držíme za ruky, aby sme si nerozbili držku o chodník reality.
Takto nejak, len po francúzsky. Pretože "rozbiť si držku" vo francúzštine je veľmi poetické.
Sedím v električke, na mieste hneď za šoférom, a na zastávke pred tou mojou vystupuje mladá mamina s dcérou. Mladá mamina má čiernu koženú bundu do pása. Dcérina hlavička v šiltovke narazenej až na oči sa nachádza ešte o kus nižšie. Tesne pred vystúpením sa dievčatko obzrie dozadu, smerom ku mne. Bradu musí pritom držať hrozne vysoko, pretože cez šilt skoro vôbec nevidí. Pozerám sa na ňu a rozmýšľam, či jej zakývam (a či to vôbec cez ten šilt zbadá). Dievčatko sklopí zrak k svojej voľnej dlani, ktorá sa začne v pravidelných intervaloch zatínať v päsť. Zjavne spokojná zdvihne zvierajúcu sa dlaň smerom ku mne. Odkývam späť. Otvoria sa dvere, mamina s dcérkou vystupujú. Električka sa rozbieha a zo zastávky ju vyprevádza jedna malá, naliehavo sa zatínajúca päsť.
Sedím vo vlaku, po dlhšom čase, po dlhších spánkoch, ktoré majú potenciál posunúť celý denný harmonogram a nechať utiecť výhodné vlakové spojenia. Tradičná kniha- deka sa tentokrát ani nedostala ku mne na kolená, kde ma vždy po ceste zvykla zohrievať. Leží na sedadle vedľa. Dnes ma nebaví pozerať sa z okna, zatváram oči a nechávam sa pohltiť staronovým objavom, ktorý mi naliehavo spieva do uší. Občas začujem vedľa sediacu ohnivú Španielku, ktorá svojej erazmáckej kamarátke hovorí o tom, ako si stále vyberá len "bad, wicked men". Je v tom istá mánia, obsesia, túžba utiecť niekam, kde ma nikto nebude počuť a spievať si stále dokola o kokosových kôrach. Naliehavo pritom ľúbiť, presne ako teraz. A naučiť sa hrať na gitare.
Pred pár dňami som z mojich archívov vyberala súbor fotografií o sebe. Totiž, skoro nikto to nepraktikuje, ale terapia sa dá robiť aj pomocou fotografie. Kamarátka to skúma, ja som si to vyskúšala na vlastnej koži... A na konci som sa, trochu neisto, spýtala, či sa jej nejaká z mojich fotiek páčila (kamarátka fotí krásne). Mala som pár horúcich tipov... Ale túto rozhodne nie. Vtedy v Barcelone, na tej ulici, to stálo za to, musela som si to zachytiť, aby som nezabudla. Ale mala som málo času, a nevedela som ako, a je to celé neostré... takže tá fotka mi ležala vo virtuálnom šuflíku celkom zabudnutá. Kamarátke sa veľmi páčila a ja teraz naliehavo pochybujem o tom, čo je vlastne pravda. A aké je všetko relatívne. A ako veľmi záleží na uhle pohľadu, ktorý z prašnej ulice vyrobí naliehavo krásnu filmovú scénu.
