Vlastne je to skoro ako láska. Prvé týždne a mesiace šialenej zamilovanosti majú podobný efekt ako nástup jari. V srdci máme teplo, nádej, svet hýri farbami. Budúcnosť, napríklad, je ružová. A prítomnosť neopísateľne farebná, podobne ako marocký trh s korením. Alebo Gaudího mozaiky. Je to prvoplánové, po čase to vyšumí, ale zanechá to nezmazateľnú stopu. A každú jar si to pripomeniem s trochu nostalgickým povzdychom...
A potom tu máme jeseň. Z väčšej časti sychravú a neutešenú, opadavú. Občas ale prídu dni, kedy sychravosť niekam zmizne, smutné listy na slnku zasvietia a vzduchom sa ešte naposledy nesie vôňa. Je iná ako tá jarná. Zrelšia. V takých chvíľach si nenasadím čiapku, pretože uši ešte nemrznú a započúvam sa do spevu vtákov, ktorý je tak typický pre jar, ale keď sa sústredíte, dá sa objaviť i inokedy... V kontraste so všeobecným chladom a bezútešnosťou tieto drobnosti hrejú pri srdci úplne inak, ako na jar, kedy sú samozrejmosťou. Ale k tomuto poznaniu som si asi musela dospieť.
Nedeľa bola jedným z takýchto dní. Sedela som na spadnutnom strome v lese kúsok za Brnom, chrbát mi zohrievalo vzácne jesenné slnko a pozorovala som padajúce listy. V tom momente bola dospelosť, vyrovnanosť a krása, akú nemôže poskytnúť ani ten najnádhernejší jarný deň. A v tomto zázračnom symbolickom svete by ma vlastne ani nemalo prekvapovať, že práve tento deň bol vstupom do novej, zrelšej etapy môjho vzťahu.
Ako som už povedala. Vlastne je to skoro ako láska.
