Krajne neromanticky mi v hlave znejú kubánske rytmy a veselý popevok "Óle olééé, kupte si zas- óle olééé, náááš ananas!" To cestou z lesa, potácajúc sa neosvetlenou cestou, bolo to vtipné. Pekné zakončenie čarovného večera aj s "fáborkami", o farbe ktorých sme sa hodnú chvíľu s chuťou dohadovali.
Spotení po pobehovaní po meste za úlohami, smrdiaci od ohňa a cigariet sme sa vrátili do civilizácie. Hviezdy sa stratili z oblohy. Nastúpili sme do nočného autobusu, šírili vôňu táboráka a smiali sa na vodičovej nočnej ródeo jazde, ktorá s nami ešte viac ako čapované víno máchala zo strany na stranu.
Potom som sa rozlúčila a prestúpila na kočiar, ktorý mi vždy zastane skoro pred domom. Predtým, než sa autobusy rozbehli všetkými smermi, vždy synchronizovane, pozerala som von oknom, kde na nástupišti hneď vedľa mňa stál pár divoko kontrastujúci s pokrčenými a (rôzne) unavenými ľuďmi okolo. Len svietili. Žiadna stopa po napoly prebdenej noci, on jemné dredy stiahnuté usporiadane do gumičky, ona dlhá sukňa a farebná taška a rozpustené vlasy... Objímali sa tak, ako som to ešte nikdy nevidela. Jemne a pevne, dôstojne a s láskou. Pustili sa... a potom ešte raz. Len objatie bez pohybu. Potom, predtým, než sa rozdelili a odkráčali každý svojím smerom, chytil jej hlavu do dlaní ako krehkú kvetinu a pobozkal ju na čelo. Nastúpil ku mne do autobusu. Počúval hudbu. Sedel vystretý a čerstvý a celú cestu sa usmieval.
Sedím doma, pohľad z okna sa rýchlo mení. Predtým bol takýto.
Teraz svitá. Krásny prvomájový deň. Nebozkávajte nikoho pod rozkvetlou třešní. Chyťte jej/mu hlavu do dlaní ako krehkú kvetinu a skúste to povedať očami.
